Celkové systémové náklady na obnoviteľné zdroje energie treba zohľadniť pri rozhodovaní o budúcnosti energetických systémov, vrátane nákladov na zabezpečenie stability systému pri zvyšujúcom sa množstve nestabilných zdrojov v rozvodnej sieti. Na konferencii o konkurencieschopnosti jadrovej energie v Bruseli to povedal Jan Horst Keppler, vedúci ekonóm Agentúry pre jadrovú energiu (NEA) pri OECD.
Náklady na prevádzku rozvodnej siete sú pre nestabilné obnoviteľné zdroje vo všeobecnosti vyššie ako náklady na technológie výroby v základnom zaťažení, akou je aj jadrová energia, pričom ich je potrebné vždy vnímať v kontexte portfólia energetických zdrojov jednotlivých krajín.
Variabilnú výrobu zabezpečujú zdroje, ktoré sa môžu zapnúť, vypnúť alebo prispôsobiť svoj výkon požiadavkám prevádzkovateľa siete a potrebám trhu. Systémové náklady na úrovni siete zahŕňajú pripojenie k sieti, rozšírenie a zosilnenie siete a udržiavanie primeranej zálohovej kapacity.
Keppler citoval štúdiu uskutočnenú vo Fínsku, Francúzsku, Nemecku, Južnej Kórei, Spojenom kráľovstve a USA, ktorá zistila, že v priemere náklady na nestabilné obnoviteľné zdroje sú v rozmedzí od 13 do 68 eur na megawatt-hodinu, kým pre jadro, plyn a uhlie sa pohybujú oveľa nižšie, medzi 0,45 a 2,55 EUR/MWh.
Keppler navrhol, aby sa prehodnotili systémy dotácií na obnoviteľné zdroje energie a zabezpečila sa väčšia flexibilita potrebná pre koexistenciu jadrových a obnoviteľných zdrojov energie. Povedal, že od začiatku deväťdesiatych rokov investície do plynu v základnom zaťažení v krajinách OECD rastú, zatiaľ čo investície do nových jadrových technológií sa takmer zastavili.
Pri absencie istoty v cenách elektriny je plyn považovaný za menej rizikový ako jadro.
Z dlhodobého hľadiska sa očakáva, že integrácia obnoviteľných zdrojov do energetických systémov krajín OECD povedie k zníženiu výroby z jadra a zvýšeniu výroby z plynu. To by mohlo viesť k energetickému systému, ktorý emituje viac oxidu uhličitého ako predtým, je menej stabilný, flexibilný a bezpečný.
