Nový spôsob ťažby uránu z morskej vody by mohol pomôcť krajinám, ktoré nemajú uránové bane a využívajú jadrovú energiu, povedal tím zo Stanfordovej univerzity v Kalifornii. Tím vyvinul techniku, ktorá zlepšuje výkon, rýchlosť a opätovné použitie materiálov a uránu z morskej vody.
V minulosti vedci v Oak Ridge National Laboratory v USA ukázali, materiál, ktorý by mohol získať urán vo forme iónov z vody ako huba. Stalo sa tak s pomocou plastových vláken v chemickej zlúčenine nazývanej amidoxim, ktorá priťahuje ióny a drží ich na povrchu vlákna. Keď je vlákno nasýtené, urán sa môže uvoľniť chemickým spracovaním plastu a upraviť na použitie v reaktoroch.
Vedci zo Stanfordu vytvorili vlastné vodivé vlákno z uhlíka a amidoximu, ktoré im dovolilo poslať elektrický impulz cez materiál a pritiahnuť viac uránu ku každému vláknu. Spôsob zlepšenia oproti predchádzajúcemu systému je v troch kľúčových oblastiach: v kapacite koľko uránu môžu vlákna zadržať, v rýchlosti zachytávania iónov a koľkokrát môže byť každé vlákno znovu použité.
„Po väčšinu tohto storočia bude časť našej elektriny nutne pochádzať zo zdrojov, ktoré môžeme zapnúť a vypnúť“, povedal Steven Chu, spoluautor štúdie. „Myslím, že jadrová energia by mala byť súčasťou tohto mixu a zabezpečenie prístupu k uránu je súčasťou riešenia bezuhlíkovej energie.“
Austrália, Kanada a Kazachstan produkujú asi 70% uránu na svete, ale pre krajiny, ktoré nie sú bohaté na urán, môže byť extrakcia uránu z mora alternatívou. Bohužiaľ, koncentrácie uránu sú príliš malé, aby boli rentabilné, ale tím v Stanforde pracuje na tom, aby to zlepšil.
„Koncentrácie sú malé, ako jediné zrnko soli rozpustené v litri vody“, hovorí Yi Cui, spoluautor štúdie. „Ale oceány sú také obrovské, že môžeme účinne extrahovať aj tieto nízke koncentrácie uránu a poskytnúť jeho nekonečné dodávky.“
Podrobnosti sú dostupné on-line: http://stanford.io/2meo4ih
