Údaje v grafoch hovoria sami za seba:
- Francúzsko disponuje najväčším systémom nízkouhlíkovej výroby elektriny. Dokáže vygenerovať viac ako 500 TWh každý rok, z čoho až 73 % pripadá jadrovej a 12% vodnej energii.
- Kanadské Ontário vyrobilo v roku 2016 až 92 % energie bez uhlíka (58 % z jadra, 23 % z vody, 8 % z veternej energie a 2 % solárnej energie). Rok na to sa pokúsili o ešte väčší krok k zelenej budúcnosti a zredukovali všetku energiu z čierneho uhlia na minimum.
Samozrejme, bezuhlíková výroba nemusí byť len jadrová. Ďalšie kanadské mesto, tentoraz Quebec, dokázalo za rok 2016 vyprodukovať také isté množstvo elektriny ako celá Austrália a až v 95 % išlo o vodnú energiu. Takisto aj Švajčiarsko produkuje 60 % energie z vody a 33% z jadrových elektrární. Žiaľ, z vodnej energie môžu benefitovať len krajiny s hustou sieťou riek a dostatkom zrážok, napríklad Nórsko až 98 % elektriny vyrobí z vody.
Veľké štáty ako Dánsko, Anglicko či Nemecko sa nedokážu k takýmto výsledkom priblížiť ani omylom. I keď disponujú napríklad veľkým množstvom veterných elektrární, málo energie vyrábajú z vody či jadra. Z tohto dôvodu sú aj naďalej závislí od spaľovania fosílnych palív, keď im do plachiet (či skôr turbín) nefúka ten správny vietor.
Každá krajina si svoj energetický mix vyberá, samozrejme, podľa toho, aké v nej prevládajú podmienky a závisí to aj od jej ekonomiky. Všetky štyri metódy výroby – jadro, voda, vietor a solárna energia však dokážu vyrábať cenovo dostupnú energiu. A nad tým by sa lídri krajín mali skutočne zamyslieť.
