Vedeli ste, že Slovenský hydrometeorologický ústav monitoruje aj to, ako je životné prostredie na Slovensku rádioaktívne? Terézia Melicherová z odboru meteorologické siete SHMÚ vysvetľuje, ako funguje monitorovacia sieť žiarenia, aké dávky dostávajú Slováci a odpovie aj na otázku, či sa sama bojí žiarenia.
V interview s Ing. Teréziou Melicherovou sa dozviete:
- Monitorovacia sieť rádioaktivity funguje na Slovensku od roku 1963
- Atómové elektrárne majú vysokú kultúru bezpečnosti
- Svet je nestabilný vo svojom hmotnom základe – je plný nestabilných atómov
- Dávkového príkonu 160 nSv/h na Slovensku sa podľa T. Melicherovej naozaj nemusíme báť. „Veď ani tých 4 500 nSv/h na palube lietadla napríklad z Viedne do Milána sa predsa nebojíme.“
- Radón je neviditeľný, neželaný, rádioaktívny spoločník
- „Mám väčšie obavy z toho, čo na mne ako zdravotný následok v detskom veku zanechali skúšky jadrových zbraní a globálny spad ako havária v Černobyle alebo Fukušime.“
SHMÚ monitoruje rádioaktivitu viac ako polstoročie
Prečo SHMÚ vôbec sleduje rádioaktivitu životného prostredia? Načo je to dobré či potrebné?
Podľa štatútu je SHMÚ organizáciou s celoslovenskou pôsobnosťou zameranou na zabezpečovanie úloh v oblasti starostlivosti o životné prostredie a to najmä v monitorovaní kvalitatívnych a kvantitatívnych parametrov ovzdušia a vôd. Keď to zoberieme takto oficiálne, tak sa nám tam aj celkom pekne vojde monitoring rádioaktivity.
Monitorovacia sieť, ktorou SHMÚ sleduje rádioaktivitu životného prostredia, vznikla kvôli tomu, aby sa zaistila radiačná bezpečnosť na Slovensku. Čo bol ten hlavný popud v roku 1963?
Podnetom na jeho začatie v roku 1963 bolo niečo špecifické. Po viac ako desaťročí skúšok jadrových zbraní bola svetová verejnosť vážne znepokojená ich zdravotným dopadom. Atmosféra bola plná rádioaktivity vyprodukovanej človekom. Aby sa dalo posúdiť, do akej miery je hrozbou pre ľudí, bolo treba zistiť jej koncentrácie. A tak sa hygienickým a meteorologickým službám sveta pripísala povinnosť monitorovať túto novú zložku životného prostredia.
Chápeme hygienické služby, ale prečo meteorologické?
Lebo v rámci Svetovej meteorologickej organizácie národné služby mali už vybudovanú sieť monitorovacích staníc a nebol problém doplniť do nej ďalšie zariadenie. Teda tým prvotným dôvodom pre sledovanie rádioaktivity v našom ústave boli nadzemné vojenské jadrové testy.
Po ich zákaze v roku 1963 úroveň globálnej kontaminácie atmosféry postupne klesala až na úroveň prirodzeného pozadia. Ale medzitým došlo k rozvoju mierového využívania jadrovej energie, bolo postavených mnoho jadrových elektrární, a tak opodstatnenosť neustáleho monitorovania úrovne rádioaktivity v atmosfére trvá. Napokon, ani jadrové zbrane sme na svete nezrušili, aj keď ich testy sa už nerobia priamo v atmosfére.
Monitoring funguje už viac ako 55 rokov. Aké to boli roky?
Náš ústav si tento rok pripomína 65. výročie svojho vzniku. Má za sebou naozaj dlhú históriu naplnenú neustálym vývojom nových techník na sledovanie atmosféry a hydrosféry. Meracia technika ide úžasne dopredu a na ňu nadväzujú stále dokonalejšie techniky spracovania a prezentácie dát. Radiačný monitoring je súčasťou tohto procesu.
V 60. rokoch minulého storočia sme začínali s meraním celkovej beta rádioaktivity v atmosférických zrážkach na 6 meteorologických staniciach. Výsledky sa vyhodnocovali laboratórne. V 90. rokoch sa prešlo na meranie príkonu dávkového ekvivalentu gama žiarenia v reálnom čase na profesionálnych meteorologických staniciach, postupne ich bolo 23.
Meracia technika ide úžasne dopredu a na ňu nadväzujú stále dokonalejšie techniky spracovania a prezentácie dát
Monitorovacia sieť na Slovensku mala zastaranú techniku, v roku 2017 prišli nové sondy. Je to lepšie? V akom technickom stave je monitorovacia sieť v súčasnosti?
V posledných rokoch náš ústav prešiel rozsiahlou rekonštrukciou všetkých monitorovacích sietí, ktoré prevádzkuje. Máme nové moderné vybavenie pre sledovanie vodných tokov a podzemných vôd, rozšíril sa počet monitorovacích miest meteorologického a klimatologického monitoringu, zmodernizovaná bola sieť kvality ovzdušia. A prišiel rad aj na radiačný monitoring. S jeho obnovou sa začalo v roku 2017. Nakúpili sme 20 nových detektorov, 10 ďalších pochádza z dvoch čiastočných výmien v predchádzajúcich rokoch. Takže cieľovým stavom je 30 monitorovacích miest, ktoré budú vybavené meracím zariadením radiačného monitoringu.
Navyše je veľmi dôležitá výmena starého informačného systému. Ten nový spúšťame do testovacej prevádzky v tomto roku. Kvôli zachovaniu kontinuity prevádzky ide ešte 8 starých detektorov v starom systéme, ale postupne budú odstavované. Cieľovým stavom je teda 30 monitorovacích miest napojených na medzinárodnú dátovú výmenu s Rakúsko, Maďarskom, Českom a Európskou komisiou v novom výmennom formáte EK a MAAE.
Takú kultúru bezpečnosti, akú majú atómky, by mohli mať aj iné priemyselné prevádzky
Spolupracujete s jadrovými elektrárňami na monitorovaní radiačnej situácie? Trénujete spoločne aj pripravenosť na havárie?
Naša spolupráca s jadrovými elektrárňami je dlhodobá, máme dohodu o výmene radiačných dát. Spolupracujeme aj v oblasti meteorologických dát, ktoré sú nevyhnutné ako vstup do modelov výpočtu šírenia rádioaktívnych látok v ovzduší. Toto všetko je spoločným základom našich vzťahov na úrovni havarijného manažmentu. Sme súčasťou Radiačnej monitorovacej siete Slovenska a zúčastňujeme sa spoločných cvičení organizovaných alebo našimi dozornými úradmi (ÚJD a ÚVZ) alebo európskymi orgánmi.
Majú sa obyvatelia obávať ožiarenia zo slovenských atómových elektrární?
Pracujem v oblasti radiačného monitoringu už takmer 20 rokov. Poznám veľa ľudí pracujúcich v atómových elektrárňach a za tie roky mnohé z pracovných vzťahov prerástli do priateľstva. Stretávam sa s nimi aj v rámci Slovenskej nukleárnej spoločnosti. Viem, že sú to ľudia vysoko vzdelaní, zodpovední, so silným vzťahom k svojej práci. Dôverujem ich práci a verím, že ju robia tak, aby technológia, s ktorou pracujú, bola bezpečná. Mohli by sme si len priať, aby aj iné priemyselné prevádzky v našich mestách boli spravované s takou kultúrou bezpečnosti ako atómové elektrárne.
Mohli by sme si len priať, aby aj iné priemyselné prevádzky v našich mestách boli spravované s takou kultúrou bezpečnosti ako atómové elektrárne.
Sú aj iné zdroje ionizujúceho žiarenia, ktoré ako SHMÚ sledujete a chcete mať pod palcom (nielen atómové elektrárne)?
SHMÚ prevádzkuje toho času iba automatické detektory príkonu dávkového ekvivalentu gama. Fungujeme ako sieť včasného varovania pred žiarením. To znamená, že vieme včas zachytiť abnormálne prevýšenie oproti pozadiu a vieme tieto hodnoty dostať v reálnom čase do dátového centra a poskytnúť našim dozorným orgánom a partnerom v zahraničí. Ako člen Svetovej meteorologickej organizácie sa môžeme obrátiť na jej špecializované pracoviská a žiadať si výpočet trajektórie šírenia kontaminovaných vzduchových más v prípade havárie nukleárneho zariadenia kdekoľvek na svete, ako tomu bolo v prípade Fukušimy. Nemáme však rádiochemické laboratóriá, ktorými by sme mohli analyzovať napr. vzorky potravín.
Svet je nestabilný vo svojom hmotnom základe
Mnoho čitateľov vôbec prekvapí, že životné prostredie je rádioaktívne. Ako je to vôbec možné?
Slovenská nukleárna spoločnosť raz vydala informačný materiál „Žiarenie okolo nás“. Ja by som možno ešte dodala: „všade okolo nás“. Keby sme povedali, že tento svet je nestabilný, tak by si každý skôr predstavil jeho politickú, ekonomickú, sociálnu nestabilitu. Ale my môžeme v súvislosti s radiačným monitoringom smelo povedať, že svet je nestabilný vo svojom hmotnom základe.
V celom vesmíre neustále prebieha rozpad atómov prvkov, ktoré sú nestabilné. Pri tomto rozpade sa uvoľňuje žiarenie. A nestabilných atómov máme v zemskej kôre dostatok na to, aby žiarenie bolo naozaj všade okolo nás a aj v nás. A k tomu si ešte musíme pridať žiarenie, ktoré k nám prichádza z kozmu. A aby to nebolo také jednoduché, tak tu máme ešte človeka, ktorý dokáže rozpad atómov umelo riadiť. A máme okolo seba prostredie, ktoré je žiarenia plné.
Kdesi som zachytil názor, že človek sa adaptoval na žiarenie. Za tie tisícky rokov sme si jednoducho zvykli a prispôsobili sa. Dokonca vesmír či Zem boli v dávnych dobách oveľa rádioaktívnejšie ako dnes. Bol by možný život – aj život človeka – bez žiarenia?
Áno, naša planéta sa postupne mení. Človek sa adaptuje na túto zmenu a tak to bolo v priebehu histórie aj s našou adaptáciou na žiarenie. Ale doteraz máme na planéte miesta, kde úroveň prirodzeného pozadia sa líši v rádoch. Máme oblasti v indickej provincii Ramsar, kde je ročná dávka žiarenia 100-násobne vyššia ako na Slovensku. Máme brazílske pláže s čiernym sopečným pieskom, kde by sa našli miesta žiariace ako niektoré miesta v spustnutom parku v Pripjati neďaleko černobyľského reaktora. Ľudia na takýchto miestach trvalo žijú a väčšinou nič netušia o inakosti svojho prostredia. Nie sú ani nemocnejší a asi ani menej šťastní. Jednoducho žijú so žiarením. Rovnako ako my. Bez žiarenia sa nedá žiť, lebo podstata hmoty okolo nás je taká. Sú také miesta na zemi, kde je prírodné pozadie na veľmi nízkej úrovni. Ale pre miestnych ľudí to rovnako nič neznamená.
Mali ste niekedy vo svojej práci obavy zo zvýšenej rádioaktivity? Bola situácia, keď vás niečo znepokojilo pri pohľade na hlásenia z meteorologických staničiek?
Áno, pamätám si na jeden prípad. Bolo to pred mnohými rokmi, keď som ešte iba začínala pracovať na radiačnom monitoringu. V maďarskom Pakši došlo k problémom počas odstávky na elektrárni. K úniku rádioaktívneho materiálu vraj nedošlo, lenže ja som pozrela na dáta z našich staníc a tam smerom od západu bolo vidno ako postupne o 20-30 percent narástli hodnoty. Vyzeralo to, že je to práve nejaký únik a k tomu zrážkový front, ktorý prichádzal. Ale stačilo si dať do súvisu namerané zrážky, ktoré presne korelovali s prevýšenými hodnotami a čas, kedy došlo k problémom na elektrárni a bolo vidieť, že všetko je inak. Zrážky vždy spôsobia nárast hodnôt dávkového príkonu, hlavne po dlhšom období sucha. A keď prevýšené hodnoty predbiehajú nepotvrdený únik, tak je to jasné. Ale inak zvyknem hovoriť, že rada meriam v našej sieti nezaujímavé hodnoty prírodného pozadia a budem úplne spokojná, keď mi vydržia do dôchodku. A žiadne, ale naozaj žiadne extrémne hodnoty v našej radiačnej databáze nepotrebujem a nebudem ani pre zaujímavosť potrebovať.
Rada meriam v našej sieti nezaujímavé hodnoty prírodného pozadia a budem úplne spokojná, keď mi vydržia do dôchodku. A žiadne, ale naozaj žiadne extrémne hodnoty v našej radiačnej databáze nepotrebujem a nebudem ani pre zaujímavosť potrebovať.
Gama žiarenie sa dá ľahko merať
Keď si pozrieme tie nezaujímavé 24-hodinové priemery príkonu dávkového ekvivalentu gama žiarenia, tak sa sleduje gama žiarenie. Prečo?
Veličina príkon dávkového ekvivalentu gama žiarenia sa pre systémy včasného varovania zvolila preto, lebo je relatívne ľahko a relatívne lacno merateľná. Preto sa využíva v systémoch včasného varovania. Všetky podrobnejšie rozbory si vyžadujú viac času, peňazí, materiálu aj ľudí. Týmito sa SHMÚ nezaoberá, máme na to u nás iné inštitúcie.
Je gama žiarenie nebezpečnejšie pre človeka ako alfa- či beta žiarenie?
Tieto tri typy sa líšia tým, ako hlboko sú schopné prenikať. A tak najmenej prenikavé alfa žiarenie je z tohto pohľadu najmenej nebezpečné, ale situácia sa mení, keď je emitované priamo v ľudskom tele, ožaruje najbližšie tkanivo z najtesnejšej blízkosti. Beta žiarenie je síce prenikavejšie, ale predsa len to najúčinnejšie a najviac poškodzujúce ľudské tkanivá predstavuje gama žiarenie. Biologické účinky žiarenia sú však zložité a treba vždy brať do úvahy konkrétnu situáciu.
Ako si predstaviť dávku 70 do 160 nanosievertov za hodinu, ktoré na Slovensku dostávame? Sú to hodnoty, ktoré vykazuje monitoring. Čo to s človekom robí, keď žije v takomto prírodnom pozadí celý život?
Už roky monitorujeme našim systémom hodnoty tzv. prírodného pozadia. Lebo sa už dávno nič také nestalo, čo by znamenalo ich zásadné prevýšenie. A to sú tie spomínané hodnoty vo vašej otázke. Sú adekvátne nášmu geologickému podložiu a našej nadmorskej výške, ktoré na ne najviac vplývajú. Ale to nie je nejaká štandardizovaná hodnota pre celý svet. Rozdiely sú veľké, dokonca rádové. Napríklad hodnota prirodzeného pozadia u nás je 2,4 mSv/rok, ale v provincii Ramsar v Indii je to 260 mSv/h. Na čiernych plážach brazílskeho Guarapari by sme lokálne namerali aj hodnoty blížiace sa dávkovým príkonom 10 000 nSv/h. To by už asi naozaj niekoho vydesilo. Ale do Guruapari ročne príde veľké množstvo dovolenkárov a užívajú si nádherné pláže.
hodnota prirodzeného pozadia u nás je 2,4 mSv/rok, ale v provincii Ramsar v Indii je to 260 mSv/h.
Sú to všetko rozdiely spojené s geológiou podložia a neznamenajú, že ľudia v tých oblastiach sú menej zdraví ako inde. Našich 160 nSv/h sa nemusíme naozaj báť. Veď ani tých 4 500 nSv/h na palube lietadla napríklad z Viedne do Milána sa predsa nebojíme. Sedíme, zjeme, čo nám dajú a tešíme sa na výlet. A na radiáciu ani nepomyslíme. Ale ona tam takáto je.
Radón je neviditeľný, neželaný, rádioaktívny spoločník
Človeka spolovice ožaruje radón, ktorý dýchame. Ako s radónom žiť?
Radón, napriek tomu, že tvorí polovicu dávky, ktorú ľudia normálne dostanú, je akosi na okraji ich záujmu. Na dňoch otvorených dverí v našom ústave sa síce stretávame aj s informovanými ľuďmi, ktorí sa priamo na radón pýtajú. Ale väčšina tých ostatných o ňom nevie vôbec nič. Pritom je to náš neviditeľný, neželaný, rádioaktívny spoločník, s ktorým sa stretávame v našich domoch, školách, v nemocniciach, v obchodných centrách, na pracoviskách alebo pri návšteve jaskýň, ale práve pre tú jeho neviditeľnosť a slabú informovanosť o ňom nič nevieme.
Lenže posledné výskumy ukázali, že aj nízke koncentrácie radónu v ovzduší stavieb sú natoľko vážnym zdravotným rizikom, že preventívne opatrenia boli premietnuté aj do európskej legislatívy a tá má byť následne aplikovaná v národných Akčných radónových programoch.
Čo je to vlastne radón?
Radón je rádioaktívny plyn produkovaný rádioaktívnou premenou uránu v zemskej kôre. Prenikanie radónu podložím stavby, jeho hromadenie a vznik ďalších produktov premeny v pobytových priestoroch stavby, sa výraznou mierou podieľa na vzniku karcinómu pľúc, hneď za fajčením.
Hlavné zdroje radónu sú pôdny vzduch (v mieste budúcej novostavby a v existujúcich starších stavbách), stavebné materiály (najmä v už existujúcich starších stavbách), podzemná voda (predovšetkým uvoľňovanie radónu pri sprchovaní a inom využívaní vody). Koncentrácie radónu v existujúcich, no najmä v novovznikajúcich stavbách, by mali byť hlavným predmetom legislatívy radiačnej hygieny a následne radiačnej ochrany.
Kto by sa mal zaoberať radónom?
Meranie objemovej aktivity radónu v pôdnom vzduchu a stanovenie kategórie radónového rizika stavebného pozemku by malo byť záujmom stavebníka, kupujúceho, nájomníka, teda budúceho užívateľa v súvislosti s prirodzenou potrebou zdravo bývať. Na základe stanovenia zvýšeného stupňa radónového rizika je nutné do projektu stavby doplniť a následne realizovať stavebné opatrenia na obmedzenie ožiarenia z radónu.
Účinnosť opatrení na obmedzenie ožiarenia z radónu pri novopostavených a zrekonštruovaných stavbách s pobytovými priestormi sa overuje predkolaudačným krátkodobým meraním v trvaní najmenej sedem dní. V existujúcich stavbách je možné realizovať aj dlhodobé integrálne meranie v dĺžke niekoľkých mesiacov až jedného roka.
Nutnosť projektovať a následne realizovať protiradónové stavebné opatrenia, v prípade stanovenia zvýšeného radónového rizika z pôdneho vzduchu, nadobúda zásadnú potrebu hlavne pri projektovaní a realizácii stavieb smerujúcich k výraznému šetreniu energie a teda k zníženiu emisií skleníkových plynov. Táto skutočnosť nadobudne zvýšenú dôležitosť po roku 2020, kedy bude možne na základe európskej legislatívy realizovať už len energeticky úsporné stavby v triede energetickej hospodárnosti A0.
Prečo sa bojíme žiarenia
Jadrová energia – napriek tomu, že ide o rozšírený, čistý a spoľahlivý zdroj výroby elektriny – sa často spája s haváriami, vojnami, šírením strachu. V kinematografii ide o veľmi častý zdroj napätia, reaktor sa chápe ako niečo výbušné, nebezpečné, tajomné. Čím to je, že sa ľudia vo všeobecnosti boja jadra? Je možné s týmto „strachom“ bojovať? Ako sa nebáť?
Energia jadra desí ľudí dvoma spôsobmi. Jej jasne viditeľná sila a ničivosť vo forme jadrovej zbrane na jednej strane a neviditeľnosť ionizujúceho žiarenia na strane druhej. Aj reaktor jadrovej elektrárne je spájaný s takýmito strachmi. Bojíme sa, že dôjde k havárii, bojíme sa neviditeľného, prenikavého, do ďaleka sa šíriaceho žiarenia. Väčšina z nás má v dobrej pamäti Černobyľ aj nedávnu Fukušimu. To sú aj najčastejšie otázky, ktoré mi kladú ľudia na Dni otvorených dverí v SHMÚ. Majú strach, že ich zdravie alebo zdravie ich detí bolo poškodené. Formuje to ich vzťah k jadrovej energetike.
Čo s tým robíte?
Máme v archíve SHMÚ výsledky meraní celkovej beta rádioaktivity v zrážkových vodách na 6 meteorologických staniciach z rokov 1963 až 1991. Na tak dlhom časovom rade je možné porovnávať, kedy sme na našom území zažívali najvyššie úrovne rádioaktivity. A k veľkému prekvapeniu návštevníkov im ukazujem na začiatok radu, rok 1963. Rádovo vyššia hodnota ako černobyľské maximum. A trvalo to až do 70. rokov minulého storočia, keď sa ešte stále dali namerať v atmosfére čínske a francúzske nadzemné jadrové pokusy, lebo tieto dve krajiny nepristúpili k ich zákazu v roku 1963. Celkovo bolo okolo 2000 nadzemných skúšok jadrových zbraní v 50. a 60. rokoch.
Báli sa vtedy rodičia o svoje deti hrajúce sa na pieskovisku alebo o seba idúcich v prvomájovom sprievode? Bál sa niekto výbuchu superbomby v Tichomorí? Ale havárie vo Fukušime sa ľudia u nás báli veľmi. Dokonca mi volali, či môžu chodiť po vonku alebo jesť banány, keď sa k nám vozia z Kostariky a tá pre predsa k Fukušime oveľa bližšie…
Bál sa niekto výbuchu superbomby v Tichomorí? Ale havárie vo Fukušime sa ľudia u nás báli veľmi. Dokonca mi volali, či môžu chodiť po vonku alebo jesť banány, keď sa k nám vozia z Kostariky a tá pre predsa k Fukušime oveľa bližšie…
Jadrový reaktor elektrárne a jadrová bomba sa nedajú jednoducho porovnávať, hoci základom ich energie je jadro atómu. Ani zamorenie následkom globálneho spádu z jadrových skúšok a kontaminácie z havarovanej elektrárne nie je to isté. Ale za seba, ako dieťa rokov šesťdesiatych, môžem povedať, že mám väčšie obavy z toho, čo na mne ako zdravotný následok v detskom veku zanechali skúšky jadrových zbraní a globálny spad ako havária v Černobyle alebo Fukušime.
Teraz sa ešte bojíte radiácie?
Povedala by som, že odkedy sa venujem monitoringu radiácie, tak mám pred ňou kvalifikovaný rešpekt. A že sa stále viac bojím jadrových zbraní ako jadrových elektrární.
Ktorá je tá „prahová dávka“, pri ktorej sa treba žiareniu vyhnúť?
Radiačná ochrana stanovuje, že v prípade obdržania dávky 1 sievert za 24 hodín sa už môžu prejavovať symptómy choroby zo žiarenia ako je únava a vracanie. V prípade, že by skupina ľudí obdržala v priebehu mesiaca dávku 5 sievertov, polovica z nich by asi zomrela. A podľa zásad radiačnej ochrany, ak by radiácia dosiahla hodnotu 100 mikrosievertov za hodinu, je nevyhnutné prijať ochranné opatrenia, akými je ukrytie.
Aký zmysel vidíte vo vašej práci? Prečo robíte to, čo robíte?
Ja sa teším, že mám zaujímavú prácu. Celá problematika okolo jadra veľmi zaujímavá je. Zobrala som to systematicky a prečítala som si kopu kníh o histórii výskumu jadra hmoty a o ľuďoch, ktorí pri tom stáli. Je to veľmi poučné čítanie, môžem všetkým len odporúčať. Lebo s touto oblasťou vedy súvisí totiž jedna úplne zásadná vec: Prvýkrát v histórii sa človek priblížil k tomu, aby získal pre seba obrovský zdroj energie, ale zároveň prvýkrát v dejinách dostal do rúk silu, ktorá je schopná vymazať ho z povrchu planéty. Považujem to za niečo veľmi prelomové.
Žiarenie je neviditeľný fenomén, ktorý asi práve preto vzbudzuje v človeku obavy. Ľudia vo všeobecnosti o ňom vedia málo. Možno ešte niečo vedia o spojitosti s jadrovou elektrárňou. Oveľa menej vedia o jeho využívaní v medicíne, v rôznych odvetviach priemyslu alebo o spomínanom radóne. A jadrové zbrane ich v tejto súvislosti ani nezídu na um.
Ja som sa k týmto informáciám dostala vďaka svojej práci a rada využijem každú príležitosť, aby som niečo z nich posunula ďalej.
Zostal mi v živej pamäti dokument o Hirošime. Pýtali sa v ňom starého pána, ktorý prežil hrôzu jadrovej bomby, či zazlieva Američanom to, čo spôsobili jeho mestu. A on odpovedal: Nezazlievam. Bola vojna. Keby bola moja vláda vyvinula atómovú bombu ako prvá, bola by ju v nej použila.
Z to pre mňa vyplýva iba jedno: Všetci sa musíme snažiť zabrániť svojim vládam, aby takúto zbraň znovu použili. A ja sa preto so všetkým nasadením venujem malinkej čiastočke tohto snaženia: monitorujem stav radiácie v ovzduší a snažím sa pri každej príležitosti hovoriť o tom, prečo je to dôležité. Niekto raz povedal, že každý v rámci svojho chápania pracuje sám pre seba. A v rámci toho, čo nechápe, pracuje pre toho, ktorý chápe viac. To sa mi veľmi páči. A preto našou povinnosťou je vzdelávať sa, vedieť a byť zodpovedný.
Kto je Terézia Melicherová? Povolaním je štatistička a informatička, začínala v roku 1987 v SHMÚ ako programátorka. Venovala sa hydrológii, skúmala vplyv vodného diela Gabčíkovo na Žitný ostrov. V súčasnosti sa venuje meteorologickému monitoringu, ktorého súčasťou je aj monitorovanie radioaktivity životného prostredia.
foto: archív T. Melicherová
