Mnohí ochrancovia životného prostredia sa postavili proti jadrovej energii, pričom poukazovali na jej nebezpečenstvá a na problém nakladania s rádioaktívnym odpadom. Autor a nositeľ Pulitzerovej ceny však tvrdí, že jadrová energia je bezpečnejšia ako väčšina iných zdrojov energie a je potrebná, ak chce svet radikálne znížiť emisie uhlíka.
Na konci 16. storočia, keď rastúce náklady na palivové drevo prinútili obyčajných Londýnčanov, aby – aj keď neochotne – prešli na uhlie, alžbetínski kazatelia toto palivo preklínali, pretože verili, že bolo doslova diablovým výkalom. Koniec koncov, uhlie bolo čierne, špinavé a nachádzalo sa vo vrstvách pod zemou – dole smerom do pekla uprostred Zeme – a keď horelo, silne páchlo sírou.Prechod na uhlie, v domoch, ktoré zvyčajne nemali komíny, bol dosť náročný. Otvorené odsúdenie zo strany cirkvi, hoci z environmentálneho hľadiska určite oprávnené, ďalej komplikovalo a brzdilo včasné riešenie naliehavého problému dodávok energie.
Pre príliš veľa ochrancov životného prostredia, ktorí sa zaoberajú globálnym otepľovaním, je jadrová energia dnešným diablovým výkalom. Odsudzujú ju kvôli jej výrobe a používaniu rádioaktívnych palív a domnelému problému nakladania s rádioaktívnym odpadom. Podľa môjho názoru je takéto odsúdenie tohto efektívneho nízkouhlíkového stáleho zdroja mylné. Jadrová energia, ktorá má ďaleko od diablovho výkalu, môže byť a mala by byť jednou z hlavných zložiek našej záchrany pred horúcejším, meteorologicky ničivejším svetom.
Aké sú výhody jadrovej energie?
Rovnako ako všetky zdroje energie, jadrová energia má výhody a nevýhody. Aké sú výhody jadrovej energie? V prvom rade, keďže produkuje energiu prostredníctvom jadrového štiepenia a nie za pomoci spaľovania chemikálií, vytvára stálu elektrickú energiu bez produkcie uhlíka, ktorý je tým darebáckym prvkom zodpovedným za globálne otepľovanie.
Prechod z uhlia na zemný plyn je krokom smerom k dekarbonizácii, pretože spaľovanie zemného plynu produkuje približne polovicu z množstva oxidu uhličitého, ktoré vzniká pri spaľovaní uhlia.
Prechod z uhlia na jadrovú energiu je však radikálnou dekarbonizáciou, pretože jadrové elektrárne uvoľňujú skleníkové plyny iba z pridruženého využitia fosílnych palív počas ich výstavby, ťažby, spracovania paliva, údržby a vyraďovania z prevádzky – približne toľko, koľko sa uvoľňuje pri výrobe solárnej energie, čo je asi 4 až 5 percent a toľko, koľko sa uvoľňuje z elektrárne na zemný plyn.
Po druhé, jadrové elektrárne fungujú na oveľa vyšších kapacitných faktoroch ako obnoviteľné zdroje energie alebo fosílne palivá. Kapacitný faktor je mierou toho, aké percento času elektráreň skutočne vyrába energiu. Toto je problém všetkých prerušovaných zdrojov energie. Slnko nie vždy svieti, ani vietor vždy nefúka, ani voda vždy neprepadá cez turbíny priehrady.
V Spojených štátoch v roku 2016 mali jadrové elektrárne, ktoré vyrábali takmer 20 percent elektrickej energie v USA, priemerný kapacitný faktor 92,3 percenta, čo znamená, že pri plnom výkone pracovali 336 z 365 dní v roku. (Ďalších 29 dní boli odpojené zo siete kvôli údržbe.) Na rozdiel od toho hydroelektrické systémy USA dodávali elektrickú energiu 38,2% času (138 dní v roku), veterné turbíny 34,5% času (127 dní v roku) a solárne elektrárne len 25,1% času (92 dní v roku). Dokonca aj uhoľné alebo paroplynové elektrárne vyrábajú elektrickú energiu približne polovicu času z dôvodov, ako sú náklady na palivo a sezónne a nočné zmeny v dopyte. Jadro je jasným víťazom v spoľahlivosti.
Po tretie, jadrová energia uvoľňuje menej radiácie do životného prostredia ako ktorýkoľvek iný veľký zdroj energie. Toto vyhlásenie sa mnohým čitateľom bude zdať paradoxné, pretože nie je všeobecne známe, že nejadrové zdroje energie uvoľňujú nejakú radiáciu do životného prostredia. Uvoľňujú. Najhorším páchateľom je uhlie, minerál v zemskej kôre, ktorý obsahuje značné množstvo rádioaktívnych prvkov – uránu a tória. Spaľovaním uhlia dochádza k splyneniu jeho organických látok a koncentrácii jeho minerálnych zložiek do zostávajúceho odpadu, ktorý sa nazýva úletový popolček. Vo svete sa spaľuje také množstvo uhlia a vyprodukuje sa také množstvo úletového popolčeka, že uhlie je v skutočnosti najväčším zdrojom rádioaktívnych únikov do životného prostredia.
Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia, kedy Americká komisia pre atómovú energiu verila, že domáce zásoby kvalitnej uránovej rudy sú nedostatočné, zvažovala extrahovanie uránu pre jadrové zbrane z bohatých zásob úletového popolčeka, ktorý vznikol v procese spaľovania uhlia. V roku 2007 začala Čína skúmať takúto extrakciu a použila na to približne 5,3 milión ton úletového popolčeka z hnedého uhlia na skládke pri tepelnej elektrárni Xiaolongtang v provincii Yunnan. Jedna tona čínskeho popolčeka obsahuje v priemere 181,4 gramov oktaoxidu triuránu (U3O8), ktorý je zlúčeninou uránu. Maďarsko a Južná Afrika takisto skúmajú extrakciu uránu z úletového popolčeka z uhlia.
Aké sú nevýhody jadrovej energie?
Aké sú nevýhody jadrovej energie? Verejnosť vníma dve nevýhody a obe sa tákajú radiácie: riziko havárií a otázka nakladania s jadrovým odpadom.
Od začiatku komerčnej jadrovej energetiky v polovici 50. rokov sa stali tri veľké havárie jadrových reaktorov: Three-Mile Island v Pensylvánii, Černobyľ na Ukrajine a Fukušima v Japonsku.
Three-Mile Island 1979
Čiastočné roztavenie reaktora v jadrovej elektrárni Three-Mile Island v marci 1979 bolo síce pohromou pre majiteľov tejto pennsylvánskej elektrárne, avšak okolitú populáciu zasiahla len minimálna dávka radiácie. Podľa Komisie jadrového dozoru USA sa odhaduje, že: „približne 2 milióny ľudí v okolí TMI-2 dostali počas havárie priemernú dávku žiarenia len približne o 0,01 mSv viac ako je bežná dávka z prostredia. Pre lepšie pochopenie, dávka pri röntgene hrudníka je približne 0,06 mSv a prirodzená rádioaktívna dávka z prostredia v danej oblasti je približne 1-1,25 mSv za rok… Napriek vážnemu poškodeniu reaktora, reálne uvoľnenie malo zanedbateľný vplyv na fyzické zdravie jednotlivcov alebo životné prostredie.“
Černobyľ 1986
Výbuch a následný požiar grafitom moderovaného, vodou chladeného reaktora v Černobyle v roku 1986 bol bezpochyby najhoršou jadrovou haváriou v histórii. Dvadsaťdeväť pracovníkov, ktorí sa podieľali na zmiernení následkov katastrofy, zomrelo na následky vystavenia ožiareniu ihneď po nehode. V nasledujúcich troch dekádach výbor OSN pre účinky ionizujúceho žiarenia (UNSCEAR) zložený z popredných vedcov z 27 členských štátov pozoroval a pravidelne informoval o účinkoch černobyľskej havárie na zdravie. Neidentifikoval žiadne dlhodobé zdravotné následky na obyvateľstvo vystavené radiácii v Černobyle s výnimkou rakoviny štítnej žľazy u obyvateľov Bieloruska, Ukrajiny a západného Ruska, ktorí boli v čase havárie deti alebo dospievajúci, ktorí pili mlieko kontaminované jódom 131 a ktorí neboli evakuovaní. Do roku 2008 pripisoval UNSCEAR havárii nadmerný výskyt približne 6500 prípadov rakoviny štítnej žľazy v černobyľskom regióne s 15 úmrtiami. Výskyt tohto typu rakoviny sa od roku 1991 do roku 1995 dramaticky zvýšil, čo pripisovali predovšetkým vystaveniu ožiareniu. U dospelých nenastalo žiadne zvýšenie.
UNSCEAR dospel tiež k záveru, že „priemerné účinné dávky“ žiarenia z Černobyľu „v dôsledku vonkajšej aj vnútornej expozície, ktoré dostali členovia širokej verejnosti v rokoch 1986-2005, boli približne 30 mSv v prípade evakuovaných obyvateľov, 1 mSv pre obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu a 0,3 mSv pre obyvateľov zvyšku Európy.“ Sievert je jednotka dávkového ekvivalentu ionizujúceho žiarenia, milisievert je jedna tisícina sievertu. Dávka pri celotelovom CT vyšetrení je približne 10-30 mSv. Občan USA dostane priemernú dávku žiarenia z prostredia, nezahŕňajúc radón, približne 1 mSv ročne.
Štatistické údaje o ožiarení v Černobyle, ktoré sú tu citované, sú také nízke, že ľuďom, ktorí sledovali rozsiahle spravodajstvo z havárie a jej následkov, sa musia zdať zámerne znížené. Napriek tomu sú to preverené výsledky rozsiahleho vyšetrovania medzinárodnou vedeckou agentúrou Organizácie Spojených národov. Ukazujú, že dokonca aj najhoršia možná nehoda v jadrovej elektrárni – úplné roztavenie a požiar jej rádioaktívneho paliva – bola predsa len oveľa menej ničivá ako iné veľké priemyselné nehody v priebehu minulého storočia. Spomeňme len dve: Bhópál v Indii, kde okamžite zomrelo minimálne 3 800 ľudí a tisíce ďalších ochorelo, keď z továrne na výrobu pesticídov uniklo 40 ton metylizokyanátu; a provincia Henan v Číne, kde sa po porušení hrádze na hydroelektrickej priehrade počas tajfúnu utopilo najmenej 26 000 ľudí. „Po prepočte predčasných úmrtí na jednotky elektrickej energie vyrábanej v Černobyľskej elektrárni (9 rokov prevádzky, celková výroba elektrickej energie 36 GW rokov, 31 predčasných úmrtí) je to 0,86 úmrtia/GW rok,“ uzatvára Zbigniew Jaworowski, lekár a bývalý predseda UNSCEAR aktívny počas černobyľskej havárie. Táto miera je nižšia ako priemerný počet úmrtí [vrátane nehôd] u väčšiny iných zdrojov energie. Napríklad miera úmrtí v Černobyle je deväťkrát nižšia ako miera úmrtnosti v súvislosti so skvapalneným plynom … a47-krát nižšia ako v prípade vodných elektrární.
Fukušima 2011
Nehode v Japonsku v elektrárni Fukušima-Daiichi v marci 2011 predchádzalo veľké zemetrasenie a cunami. Vlny cunami zaplavili systémy napájania a chladenia troch reaktorov, čo spôsobilo ich roztavenie a explóziu a porušenie ich ochrannej obálky. Hoci z
12-míľovej zóny vylúčenia okolo elektrárne bolo evakuovaných
154 000 obyvateľov Japonska, vystavenie ožiareniu mimo areálu elektrárne bola obmedzené. Podľa správy predloženej Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu v júni 2011:
„Neboli identifikované žiadne škodlivé účinky na zdravie u 195 345 obyvateľov žijúcich v blízkosti elektrárne, ktorí boli vyšetrení do konca mája 2011. V prípade všetkých 1 080 detí, ktoré boli testované na ožiarenie štítnej žľazy, boli výsledky v rámci bezpečných limitov. Do decembra prebiehali vládne zdravotné kontroly približne 1700 obyvateľov evakuovaných z troch miest, ktoré ukázali, že dve tretiny osôb dostali externú dávku ožiarenia v rámci bežného medzinárodného limitu 1 mSv/rok, 98% bolo pod 5 mSv/rok a 10 osôb bolo vystavených dávke vyššej ako 10 mSv… [Nedošlo] k žiadnemu veľkému ožiareniu verejnosti, nieto k úmrtiu následkom ožiarenia.“
Čo s odpadom z atómiek?
Nakladanie s jadrovým odpadom, hoci je pokračujúcim politickým problémom v USA, už nie je technologickým problémom. Väčšina vyhoretého paliva v USA, z ktorého viac ako 90 percent by sa mohlo recyklovať, aby sa predĺžila výroba jadrovej energie o stovky rokov, sa v súčasnosti bezpečne uskladňuje v nepriepustných suchých sudoch z betónu a ocele na území prevádzkovaných reaktorov a jeho žiarenie pomaly klesá.
Americké jadrové úložisko Waste Isolation Pilot Plant (WIPP) v blízkosti mesta Carlsbad v Novom Mexiku v súčasnosti uskladňuje slabo aktívny a transuránový vojenský odpad a mohol by tu byť uskladnený komerčný rádioaktívny odpad v 2 km hrubej vrstve kryštalickej soli, ktorá je pozostatkom starovekého mora. Táto soľná formácia sa tiahne od južného Nového Mexika smerom na severovýchod až po juhozápadný Kansas. Mohol by sa tu ľahko uložiť jadrový odpad z celého sveta na ďalších tisíc rokov.
Fínsko je dokonca ešte pokrokovejšie pri hĺbení trvalého úložiska do žulového podkladu v hĺbke 400 metrov pod Olkiluotom, ostrovom v Baltickom mori pri západnom pobreží Fínska. Očakáva sa, že začne s trvalým skladovaním odpadu v roku 2023.
Posledná sťažnosť proti jadrovej energii je, že stojí príliš veľa. O tom či jadrová energia stojí príliš veľa, budú v konečnom dôsledku musieť rozhodnúť trhy, ale niet pochýb o tom, že po úplnom zaúčtovaní externých nákladov rôznych energetických systémov by bolo jadro oveľa lacnejšie ako uhlie alebo zemný plyn.
Jadrová energia nie je jedinou odpoveďou na celosvetovú hrozbu globálneho otepľovania. Obnoviteľné zdroje energie majú svoje miesto; tak aspoň pre vyrovnávanie toku elektrickej energie, keď sa obnoviteľné zdroje menia, má túto funkciu zemný plyn. Ale jadro si zaslúži niečo lepšie ako protijadrové predsudky a obavy, ktoré ho doteraz sužovali. Nie je to verzia diablovho výkalu 21. storočia. Je vzácnou, dokonca nenahraditeľnou súčasťou riešenia najväčšej energetickej hrozby v dejinách ľudstva.
Richard Rhodes je autorom mnohých kníh, vrátane nedávno publikovanej knihy Energia: Dejiny ľudstva. Bola mu udelená Pulitzerova cena, Národná knižná cena National Book Award a cena amerických literárnych kritikov National Book Critics Circle Award. Je moderátorom a korešpondentom dokumentárnych programov zo sérií Frontline a American Experience verejnoprávnej televízie PBS a takisto bol hosťujúcim vedcom na Harvarde, Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT) a Standforde. Vyšlo na portáli YaleEnvironment360. Medzititulky redakcia.
