Uplynulo už desať rokov od momentu, keď vlna cunami spustošila tichomorské pobrežie severnej časti najväčšieho a najľudnatejšieho japonského ostrova Honšú. Podmorské zemetrasenie, ktoré vlna vyvolala, bolo historicky najväčším v regióne. O život kvôli nemu prišlo takmer 20-tisíc ľudí, zničilo viac než 100-tisíc domov a prevrátilo naruby životy desiatok miliónov ľudí. Ako píše britský magazín Economist, priame ekonomické škody odhadované na viac ako 200 miliárd dolárov boli väčšie ako škody akejkoľvek inej prírodnej katastrofy, aká svet doposiaľ postihla. Napriek tomu si mnohí túto udalosť pamätajú len pre jedinú vec: krízu v jadrovej elektrárni Fukušima-Daiči.
Zemetrasenie odrezalo túto elektráreň od externých zdrojov elektriny. Vlna cunami ľahko prekonala ochranné bariéry, ktoré ju oddeľovali od mora, zaplavila podzemné bunkre s núdzovými generátormi – čo však bolo predvídateľné riziko, ktoré ale sterilné japonské regulačné orgány nedokázali predpovedať. A keďže neexistoval spôsob ako ďalej chladiť vnútro reaktorov, jadrové palivo sa v nich začalo taviť. Sprevádzaná požiarmi, explóziou a alarmujúcimi úrovňami žiarenia sa do betónových základov reaktora zahryzla roztavená rádioaktívna hmota.
Medzinárodné dôsledky tragédie
Svet sa len zdesene prizeral. V Šanghaji či v San Franciscu zmizli z regálov jódové tablety a jodizovaná soľ. Ľudia hľadali profylaxiu, ktorú vôbec nepotrebovali. V Nemecku kancelárka Angela Merkelová, ktorá dlhodobo nadržiava vedúcim predstaviteľom mocného protijadrového hnutia v tejto krajine, nariadila postupné vyradenie nemeckých reaktorov z prevádzky. V Číne vtedy pozastavili najväčší svetový program výstavby nových jadrových elektrární. Utíchli diskusie o „renesancii jadra“ v rámci boja proti klimatickým zmenám.
Hoci bola pochopiteľná, takáto reakcia sa ukázala ako nesprávna. Veľké a pomaly stavané jadrové elektrárne sú drahé. Veľmi malé, avšak reálne riziko katastrofického zlyhania si vyžaduje reguláciu jadrovej energetiky na vysokej úrovni, najmä pre znepokojivú minulosť v Japonsku, kde došlo k ovládnutiu regulačných orgánov prevádzkovateľmi jadrových elektrární. Jadro tiež produkuje dlho pretrvávajúci a toxický odpad. A spája sa s rozširovaním jadrových zbraní. Množstvo krajín mimo Európy, ktoré dnes využívajú jadrovú energiu, sa už niekedy v minulosti pokúšalo vyvinúť atómovú bombu. Všetky tieto faktory prispievajú k neistote voči jadrovej technológii, ktorú vo väčšej či menšej miere pociťujú ľudia všade na svete.
Najväčší environmentálny zápas v dejinách
Napriek vyššie uvedenému si však treba uvedomiť dve veci. Po prvé, že dobre regulovaná jadrová energia je bezpečná. S výnimkou katastrofy v Černobyle ešte v sovietskej ére sa jadrové katastrofy obišli bez veľkých obetí na životoch. Bola to cunami, a nie ožiarenie, ktorá si vyžiadala takmer všetky životy ľudí vo Fukušime.
Po druhé, naša klíma je v kríze a jadrové elektrárne dokážu dodávať obrovské množstvo elektriny bez emisií, čo svet potrebuje, ak chce zabrániť trvalým klimatickým zmenám. Slnečná a veterná energia sú dnes oveľa lacnejšie, avšak negarantujú stálosť dodávok. Poskytovanie spoľahlivej energetickej siete je oveľa jednoduchšie, ak existuje predpoklad neustálej dostupnosti určitej časti jej výrobnej kapacity. Jadro takúto kapacitu prináša bez trvalých emisií, zvláda to bezpečne a v obrovskej miere po celom svete.
Napriek tomu však v bohatých krajinách dochádza k zatváraniu bezpečných a produktívnych jadrových elektrární. Tieto trvalé prevádzkové vyradenia starších elektrární spôsobia, že vyspelé ekonomiky by mohli podľa Medzinárodnej energetickej agentúry do roku 2040 stratiť až dve tretiny svojich jadrových kapacít. Ak túto medzeru vyplní nová infraštruktúra využívajúca fosílne palivá, tento stav pretrvá desaťročia. Ak sa spoľahneme na obnoviteľné zdroje, alternatívne náklady sa budú merať v gigatonách uhlíka. Obnoviteľné zdroje nahrádzajúce jadro by sa takmer vždy dali využiť lepšie pri suplovaní fosílnych palív.
Uzatvorenie jadrových elektrární je do veľkej miery otázkou ekonomiky. V krajinách, kde vypúšťanie oxidu uhličitého nie je nijako finančne postihované (napr. v USA), sú výhody výroby bez emisií pred trhom ukryté. To poškodzuje jadrovú energetiku a malo by dôjsť k náprave. Keď je vyradenie z prevádzky politickým rozhodnutím, bremeno zodpovednosti leží najmä na „zelených“ politikoch, aby zmenili svoj postoj. Urýchľovanie úpadku jadrovej energetiky znamená svojvoľné smerovanie sveta k najväčšiemu environmentálnemu zápasu všetkých čias.
Riešením je nekompromisná regulácia
Argument pre zachovanie existujúcich jadrových elektrární bol v niektorých krajinách podporený jednou z reakcií na udalosť vo Fukušime: zvýšenie nezávislosti jadrových regulátorov. Veľká Británia dala po roku 2011 svojim regulačným orgánom viac slobody. To isté spravilo Japonsko. A hoci sa nádeje na väčšiu reformu systému po Fukušime nakoniec ukázali ako márne, stále platí, že Japonsko do značnej miery oslobodilo svojich regulátorov spod vplyvu výrobcov elektriny. Nový japonský dozorný orgán sprísnil podmienky na znovuotvorenie odstavených jadrových elektrární oveľa viac, než si to predstavovala vláda, to je však správny prístup. Na to, aby sa jadro v Japonsku znova stalo užitočným, musí si oveľa ťažšie získavať dôveru ako kdekoľvek inde na svete.
A to nás privádza k najväčšej slabine jadra. V demokraciách je jadro drahé kvôli regulácii a nevôli zo strany verejnosti, čo veľmi sťažuje presadenie plánov na budovanie nových jadrových elektrární. A tak sa táto technológia čoraz viac presúva do autokratických krajín – čo sú presne tie spoločenské systémy, v ktorých je dobrá regulácia najmenej pravdepodobná. Po pauze spôsobenej udalosťou vo Fukušime sa jadrové plány Číny opäť urýchlili v rámci snáh tejto krajiny znížiť svoju závislosť na uhlí. V roku 2019 Čína vyrobila štvornásobne viac jadrovej energie ako v roku 2011. Najľudnatejšia krajina má vo výstavbe 16 reaktorov a plánuje výstavbu ďalších 39. Krajiny, ktoré si želajú stavať nové jadrové elektrárne, sa teraz obracajú na Čínu a Rusko ako na svojich dodávateľov.
Existujú silné dôvody na to, aby sa demokratické štáty usilujúce o nahradenie svojich starnúcich jadrových elektrární novými so stálou dodávkou energie pridali k dovozcom. Ak budú čínske reaktory navrhované s vedomím, že budú musieť spĺňať požiadavky na schválenie nezávislými regulačnými orgánmi, bude svet bezpečnejším miestom pre život. Rovnako platí, že pri zvyšovaní podpory výskumu a vývoja v oblasti energetiky za účelom riešenia klimatickej krízy by západné vlády mali poskytnúť jadru primeraný podiel uvedených prostriedkov. Nové prístupy sú naozaj lákavé. Ide konkrétne o menšie reaktory s nižšími jednotkovými nákladmi; pri nasadení v skupinách dokážu nahradiť staré, veľké reaktory, a ak sa použijú individuálne, dokážu zvýšiť výrobnú kapacitu tam, kde je potrebná. Možno by sa dali nainštalovať priamo v starých fosílnych elektrárňach.
Jadrová energia má nevýhody o veľkosti vlny cunami. Avšak s prihliadnutím na čínske jadrové elektrárne, ktoré sú momentálne vo výstavbe a nebudú vyradené skôr ako v 22. storočí, nedá sa len jednoducho si želať, aby jadrová energia zrazu zmizla. A čo viac, jadro zohráva kľúčovú úlohu v boji za stabilné klimatické podmienky. Ponaučením z Fukušimy nie je to, že sa jadrovej energii máme vyhýbať, ale že ju máme využívať rozumne.
