Dňa 28. februára 2017 ukončil vo veku 87 rokov svoju pozemskú púť pán Bernard Lipár, vzácny človek s veľkým srdcom a otvorenou dušou, ktorý veľkú časť svojho pracovného života strávil v prostredí Atómových elektrární v lokalite Jaslovské Bohunice.
Bernard Lipár sa narodil v Bukovej 24. mája 1929. Celé svoje detstvo a mladý vek prežil v Bukovej spolu so svojimi dvomi sestrami a bratom. Jeho detstvo i detstvo jeho súrodencov bolo veľmi ťažké, poznačené tvrdou prácou na gazdovstve a v lesoch, ako i veľmi skorým úmrtím ich otca. Bernard bol najstarší a celé bremeno starostlivosti o rodinu ostalo na ňom. V týchto podmienkach, napriek jeho šikovnosti i technickej nadanosti, nebola možnosť venovať sa štúdiu a štúdium na večernej priemyselnej škole v Trnave si dokončil až oveľa neskôr, ako 34-ročný.
Jeho záujem o stroje ho priviedol na prvé pracoviská, na začiatku v Bukovej, ako šoféra autobusu, ale aj autoopravára v dielňach miestneho kameňolomu a neskôr mechanizátora na tunajšom poľnohospodárskom družstve. Veľký zlom nastal v jeho živote po ukončení večernej priemyselnej školy v roku 1963. Po ročnom zaškolení na elektrárňach Tušimice a Nováky sa v roku 1964 presťahoval s rodinou na štyri roky do Veľkých Kapušian, kde pracoval v elektrárni Vojany, ako strojník turbín, Nasledovali roky, keď sa z neho stal energetik s rešpektom k tomuto odvetviu. Svoju prácu zvládal výborne a vyslúžil si úctu a rešpekt od svojich kolegov i nadriadených.
Avšak láska k rodnému kraju, blízkosť rodiny a priateľov, ako i výzva pracovať v technicky najprogresívnejšom odvetví, jadrovej energetike, ho v roku 1968 priviedla naspäť a začal pracovať v Atómovej elektrárni A-1 v Jaslovských Bohuniaciach, najprv ako majster sekundárneho a neskôr primárneho okruhu. V rokoch 1976-1977 absolvoval na Novovoronežskej JE kurzy v oblasti transportnej technológie a manipulácie s jadrovým palivom, aby následne pracoval na novobudovaných elektrárňach V-1 a neskôr i V-2, ako majster a hlavný majster transportno-technologickej časti (TTČ) a jadrového paliva.
Počas nasledujúceho obdobia vybudovali spolu s Ing. D. Belkom a J. Kocilovským transportno-technologickú časť elektrárne V-1 a neskôr i V-2, osvojili si manipulácie s čerstvým a vyhoreným palivom, činnosti súvisiace s prvými zavážkami a výmenami paliva vo všetkých reaktoroch VVER v EBO a túto činnosť vykonával a riadil až do konca roku 1989, keď odišiel do dôchodku a svoju „jeseň“ života strávil práve v rodnej Bukovej, kde je aj pochovaný.
Nie je všednou a každodennou záležitosťou, že sa na jednom pracovisku stretnú otec so synom a pánovi Lipárovi sa to „pošťastilo“, lebo jeho starší syn Miroslav sa venuje celý svoj pracovný život aktivitám na jadrových elektrárňach a v spojitosti s jadrovými elektrárňami. Otcov sen spoločne pracovať so synom sa naplnil, keď pripravovali fyzikálne spúšťanie druhého bloku JE V-1, keď „starší“ Lipár riadil činnosti na zavážacom stroji a „mladší“ Lipár kontroloval činnosti, ako kontrolný fyzik.
Pán Bernard Lipár sa významne podieľal aj na výstavbe, uvádzaní do prevádzky a prevádzkovaní medziskladu vyhoreného paliva. V roku 1999, už ako dôchodca, pomáha rekonštruovať medzisklad vyhoreného paliva a zvyšovať jeho kapacitu. Pán Lipár, okrem toho, že bol skutočne profesionálom vo svojej práci, bol aj významným a výborným školiteľom pracovníkov TTČ, ale i ďalších majstrov a inžinierov z elektrární Bohunice, Dukovany a Mochovce.
Ja sám som mal možnosť v rámci mojej stáže v roku 1984 (pri príprave na budúcu funkciu vedúceho prevádzky útvaru TTČ pre JE Mochovce) stráviť pre mňa šesť plodných týždňov s týmto vzácnym človekom. Venoval sa mi nielen počas dennej pracovnej doby, ale strávili sme v priestoroch elektrárne aj niekoľko nocí, len aby ma čo najviac zasvätil do mojej budúcej profesie a odovzdal mi čím viacej svojich bohatých vedomostí, skúseností i „fígľov“, ktoré poznal, ale nenechával si ich len pre seba. Bol som mu za to veľmi vďačný, obľúbil som si ho, ale platilo to aj recipročne a stali sme sa dobrými priateľmi a pri našich ďalších stretnutiach sme si mali vždy čo povedať, či už z pracovného, ale aj osobného života.
Spolupracovníci si naňho tiež spomínajú ako na veľmi spoľahlivého, technicky erudovaného, a pracovitého odborníka, ale aj priateľského, otvoreného človeka, ktorý vždy rád pomohol, poradil a usmernil.
Za svoje zásluhy bol pán Lipár niekoľkokrát vyznamenaný, vrátane vyznamenania udeleného Ministrom palív a energetiky Československa. Prínos pána Lipára pri budovaní československej jadrovej energetiky ocenila aj Slovenská nukleárna spoločnosť udelením „Čestného diplomu SNUS“ v roku 2004. Od tohto obdobia, už ako člen skupiny „Seniorov v jadre“, sa s veľkou radosťou a plný očakávaní zúčastňoval v rámci každoročných VZ SNUS stretnutí „veteránov“ a spolu s ostatnými ocenenými osobnosťami radi spomínali na minulosť a nezabudnuteľné a neopakovateľné chvíle pri budovaní jadrových elektrární na Slovensku i v Českej republike.
Bude nám mladším, ale aj tým starším, na týchto stretnutiach určite chýbať. Česť jeho pamiatke!
Pripravil Jozef Markuš, podpredseda SNUS
(„žiak“ pána Bernarda Lipára)
