Autorom tohto textu je Wade Allison (*1941), britský fyzik a emeritný profesor na Katedre fyziky University of Oxford, kde pôsobil v rokoch 1963 – 2008. Je autorom viac než 250 odborných publikácií, venoval sa experimentálnej fyzike častíc, neskôr fyzike v medicíne s dôrazom na bezpečnosť, terapiu a celospektrálne zobrazovanie. Vo svojej poslednej knihe Jadrová energia je pre život: Kultúrna revolúcia (Nuclear is for Life: A Cultural Revolution) stavia do kontrastu kultúrne odmietanie jadrovej energie s dôkazmi, píše o neškodnom a dokonca prospešnom pôsobení žiarenia na život. Text uverejňujeme s jeho súhlasom:
Pri tom, ako svet diskutuje o zdrojoch energie, mátoží ho osemdesiatročný strach z ionizujúceho žiarenia a všetkých foriem jadrovej energie. Lenže, dôkazy z obyčajného pozorovania ukazujú, že tento strach je jednoducho neopodstatnený a že každý by mal smelo vytvárať budúcnosť s jadrovou energiou.
Všetci to vedeli. Bolo to v novinách, v televízii to oznámil cisársky komorník a dokonca unikli aj chýry z vnútra paláca. A keď cisár prvý raz verejne predstúpil, nové šaty už zostali len na obdiv. Lenže, dôkazy potom odhalili, čo iba uzrelo nevinné oko vidieckeho chlapca; že tam žiadne šaty neboli. Je príbeh Hansa Andersena iba pre deti? Znova sa zamyslite.
Každý vie, že jadrové žiarenie je nebezpečné – predstavuje sa ako najnebezpečnejší vynález, aký človek kedy vytvoril. Po Hirošime a Nagasaki zmámilo éru studenej vojny. Nikto nemohol jeho vplyvu uniknúť a dodnes predstavuje najvyššiu hrozbu v medzinárodnej politike.
Každý vie, že v roku 1986 museli evakuovať tisícky ľudí z obrovskej zóny v okolí jadrovej elektrárne v Černobyle, ktorá bola zdrojom najhoršej jadrovej havárie v histórii. Každý očakáva, že táto zóna bude neobývateľná stovky, možno až tisícky rokov.
Lenže, nik o tom nepovedal zvieratám v evakuovanej oblasti. Podobne ako chlapec v rozprávke Hansa Andersena, videli len dôkazy: opätovné zdivočenie zóny. Neboli evakuované, nikto im nepovedal, že ich ožiarila neviditeľná smrtiaca kliatba, nesledovali napínavé katastrofické videá, jednoducho sa z odchodu ľudí potešili. Skutočne, viaceré videá divokej prírody ukazujú, že sa im dnes darí, či už sú rádioaktívne, alebo nie.
Ešte vždy čerstvé spomienky na Fukušimu
A čo sa stalo pri jadrovej „katastrofe“ vo Fukušime Daiči v roku 2011? Prehnaná reakcia úradov a médií spôsobila vážne psychické, sociálne a ekonomické ťažkosti, hoci žiadny účinok radiácie na zdravie „pravdepodobne nebude nikdy badateľný“, ako napokon uviedol výbor UNSCEAR (Vedecký výbor OSN pre účinky atómového žiarenia, pozn.). K takejto panike by nedošlo, keby na školách prebehla primeraná osveta, ako to v Japonsku funguje v prípadoch skutočného nebezpečenstva zo zemetrasenia a cunami. Takéto vedomosti a dôverné poznanie prírody sú však potrebné na celom svete. Ľudstvo jadrové žiarenie nevymyslelo, ale vytvorilo hororový príbeh, ktorý dovedna s ním mylne rozšírilo. Prírodné vedy vysvetľujú, že jadrová energia a jej žiarenie sú základnými zložkami životného prostredia, ktoré boli mimoriadne aktívne ešte pred vznikom slnečnej sústavy. Biologický život si následne, aby vôbec na Zemi prežil, musel vyvinúť vrstvy spoľahlivej ochrany pred žiarením, a to napriek jeho energii. Až keď sa mu to podarilo, stal sa život v našom prirodzene rádioaktívnom prostredí možným. To je len jeden z dôvodov, prečo je žiarenie v praxi mimoriadne bezpečné a prečo má jadrová energia takú čistú bezpečnostnú bilanciu.
Ani príbeh Hirošimy a Nagasaki by sme nemali nechať bez komentára. Podobne ako pri nálete na Tokio o päť mesiacov skôr, aj tu bol počet obetí vysoký, a to najmä v dôsledku bombardovania a výbuchov. Lenže, následné úmrtia na rakovinu spôsobené radiáciou boli menšie než jedno percento a ku genetickým mutáciám, ktoré sa objavujú v hororových filmoch, nikdy nedošlo.
Bohužiaľ, mystifikácie ako jadrová fóbia sa upevňujú nezáujmom, sebeckosťou expertných skupín a intelektuálnym zastrašovaním. Strach znižuje pravdepodobnosť vyhľadávania diskusie. Uzavreté odborné komisie izolujú názory od opätovného skúmania – ako napísal Upton Sinclair: „Je ťažké pohnúť človeka k pochopeniu, keď jeho plat závisí od toho, či to nepochopí.“ A potom sa ľudia cítia obmedzení – myslia si, že nemusia byť dostatočne inteligentní na to, aby záležitosť, o ktorej sa hovorí ako o zložitej, pochopili. Takto sa jadrová fóbia aj napriek dôkazom uzavrela vo verejnom myslení.
A čo na to vedci?
Čosi lepšie by sme mohli očakávať od akademickej obce, ale aj v nej sa štúdie segmentujú do samostatných disciplín, ktoré stoja v ceste otázkam presahujúcim hranice. Najmä fyzici a biológovia sú príliš vzájomne izolovaní na to, aby pravda o radiačnej bezpečnosti mohla byť vecou otvorenej diskusie. Financovanie, pracovné miesta a katedry sa sústreďujú na základné témy vnímané ako príťažlivé, a nie na ich súvislosti.
Ale prinajmenšom v klinickej medicíne sa jadrová technológia a biológia stretávajú priamo. Marie Curie, nositeľka dvoch Nobelových cien v jadrových vedách, je známa najmä vďaka svojej významnej práci v oblasti radiačnej medicíny spred storočia. Keby sa dnes mala vrátiť, neocenila by extrémnu opatrnosť, ktorá dnes dusí jej odkaz pre ľudské zdravie, spoločnosť a prírodné prostredie. Dnes je pravda taká, že ak zavrhneme fosílne palivá a absolútne nedostatočný príspevok obnoviteľných zdrojov energie, tak potom bezpečná a silná ponuka jadrovej energie je práve tým zdrojom energie, ktorý nám zostáva a ktorý ľudstvo potrebuje.
Ničoho v živote sa netreba báť, treba to len pochopiť. Teraz je čas viac porozumieť, aby sme sa menej báli.
– Marie Curie
Strach z jadrovej energie, podobne ako strach z hromu a blesku, by sa mal rozptýliť jednoduchou dôverou v prírodné vedy. Oddávať sa jadrovej fóbii je drahou odchýlkou, ktorú si svet nemôže dovoliť.
