Odborníci už celých 30 rokov tvrdia, že ľudstvo musí prejsť na slnečnú a veternú energiu, aby sa podarilo vyriešiť problém klimatických zmien. Naozaj to však platí? Vezmime do úvahy napríklad skutočnosť, že zatiaľ čo sa žiadnemu štátu nepodarilo dosiahnuť dodávky elektrickej energie s takmer nulovými emisiami uhlíka len pomocou slnečnej a veternej energie, jediný úspešný pokus o dosiahnutie dodávok elektrickej energie s takmer nulovými emisiami uhlíka nevyžadoval vôbec žiadnu slnečnú a veternú energiu.
Vo svojej podstate sú slnečná a veterná energia nielenže nedostatočné, ale zároveň ani nie sú potrebné na riešenie klimatických zmien. A to sa ukazuje ako dobrá vec.
Slnečné svetlo a vietor sú inherentne nespoľahlivé a energeticky nestále. Samotné pripájanie čoraz väčšieho počtu solárnych panelov a veterných turbín do siete zvyšuje náklady na výrobu elektriny, vynucuje si budúce využívanie fosílnych palív a zvyšuje environmentálnu stopu výroby energie.
Existuje však aj lepší spôsob. Aby sme pochopili, o ktorý ide, musíme najskôr pochopiť moderné dejiny využívania energie z obnoviteľných zdrojov.
Revolúcia v podaní obnoviteľných zdrojov: Vždy už takmer na spadnutie
Väčšina ľudí si myslí, že slnečná a veterná energia predstavujú nové zdroje energie. V skutočnosti však ide o dva z našich najstarších zdrojov.
Predchodcom profesora Stanfordskej univerzity Marka Jacobsona, ktorý je obhajcom „100-percentných obnoviteľných zdrojov energie“, bol človek s menom John Etzler.
Etzler navrhol už v roku 1833 vybudovať masívne slnečné elektrárne, ktoré by využívali zrkadlá na sústreďovanie slnečného svetla na kotle, ako aj veterné elektrárne o dĺžke 1 míle a nové priehrady určené na ukladanie energie.
Dokonca aj solárne panely vyrábajúce elektrickú energiu a veterné turbíny sú staré. Obidve sa datujú ešte do obdobia konca 19. storočia.
V priebehu celého 20. storočia vedci tvrdili – a média vierohodne ohlasovali – že slnko, vietor a batérie sú už blízko kľúčovému prielomu v technológii, ktorý umožní zásobovať energiou celú našu civilizáciu.
Pozrite si tieto historické nadpisy z denníka The New York Times a ďalších významných novín:
- 1891: „Slnečná energia: Čo už dokážu slnečné lúče, a čo by mohli dokázať v budúcnosti“ – Autor poznamenáva, že zatiaľ čo energia zo slnka ešte nie je ekonomická, „… je veľmi pravdepodobné, že sa to už čoskoro zmení…“
- 1923: „Svet čaká na veľký vynález, ktorý by uspokojil potreby más“ … Pokrok môže nastať u slnečnej energie … alebo prílivovej energie … resp. u slnečnej energie prostredníctvom výroby paliva.“
- 1931: „Využitie slnečnej energie už čoskoro vyriešené.“ „Zdokonalené zariadenie bude súťažiť s výrobou vo vodných elektrárňach“
- 1934: „Po uhlí prichádza slnko“ „ … povrchy z oxidu meďnatého sú už dostupné“
- 1935: „Nový solárny motor prináša lacnú energiu“
- 1939: “M.I.T. bude ‚ukladať‘ teplo zo slnka“
- 1948: „V GM Laboratory ‚načtrli‘ premenu slnečnej energie na palivo“ „… najťažšia časť problému je už vyriešená…“
- 1949: „USA sa usilujú využiť silu slnka, môžu požiadať o veľký fond, hovorí Krug“
Rovnako ako dnes, aj v 30. rokoch minulého storočia boli médiá nadšené z obnoviteľných zdrojov.
„Je dosť pravdepodobné, že svet dnes stojí pred bodom zlomu,“ uviedol reportér denníka New York Times v roku 1931, „v napredovaní civilizácie, ktorý bude rovnako významný, ako bolo uvedenie vynálezu parného stroja Jamesa Watta.“
„Dokonca aj na tak malej ploche, akou je ostrov Manhattan, je poludňajšie slnečné žiarenie dostatočné na to, aby sa mohlo využiť na pohon všetkých parných strojov na svete,“ uviedol denník The Washington Star v roku 1891.
Vychvaľovaný bol aj pokrok v oblasti chémie a vedy o materiáloch. „Kľúčovou látkou je seleničitan strieborný,“ uisťoval svojich čitateľov denník The New York Times.
V roku 1948 minister vnútra Krug vyzval na obrovské investície do čistej energie, ktoré by naliali „stovky miliónov“ dolárov do vývoja slnečnej energie, poukazujúc na jej „obrovský potenciál“.
A prišla nakoniec tá ohlasovaná revolúcia v oblasti slnečnej a veternej energie?
Posúďte sami: v roku 2016 energia zo slnka predstavovala 1,3% a veterná energia 3,9% všetkej elektrickej energie spotrebovanej na našej planéte.
Dotácie na výskum a vývoj slnečnej energie začali krátko potom, ako sa v 70. rokoch minulého storočia začali poskytovať dotácie na budovanie slnečných a veterných elektrární.
Dotácie na slnečné a veterné elektrárne sa výrazne zvyšovali. V roku 2005, a následne v roku 2009, sa ďalej zvýšili na základe domnienky, že zásadný prielom je hneď za rohom.
V roku 2016 získali obnoviteľné zdroje od americkej vlády až 94-násobné dotácie v porovnaní s energiou z jadra a 46x vyššie dotácie ako fosílne palivá na jednotku vyrobenej energie. Podľa Bloomberg New Energy Finance (BNEF), v rokoch 2007 až 2016 verejní aj súkromní hráči minuli na slnečnú energiu viac ako 1,1 mld. dolárov a viac ako 900 mld. USD na veternú energiu.
V období rokov 2010 a 2016 sa globálne investície do slnečnej a veternej energie pohybovali na úrovni 300 mld. USD ročne.
Obnoviteľné zdroje v reálnom svete
Existujú niekde na svete miesta, kde by veterná a slnečná energia dosiahli významný podiel na dodávkach elektrickej energie?
Najlepší dôkaz z reálneho sveta o úlohe vetra pri dekarbonizácii výroby elektriny pochádza z Dánska. Do roku 2017 sa podiely veternej a slnečnej energie dostali v Dánsku na úroveň 48% a 3% percentá celkovej vyrobenej elektriny.
Robí to z Dánska príklad pre ostatné krajiny? Ani nie.
V Dánsku žije menej ľudí ako vo Wisconsine, jeho rozloha je menšia ako rozloha Západnej Virgínie a ekonomika nedosahuje úroveň ekonomiky štátu Washington.
Okrem toho dôvod, prečo sa Dánsku podarilo vybudovať toľko veterných elektrární, je, že dokáže jednoducho vyvážať prebytok veternej elektrickej energie do susedných krajín – aj keď s vysokými nákladmi: Dánsko má v súčasnosti najdrahšiu elektrickú energiu v Európe.
A ako jeden z najväčších svetových výrobcov turbín, Dánsko dokáže zdôvodniť drahú elektrinu ako súčasť svojej exportnej stratégie.
Pokiaľ ide o slnečnú energiu, tak tie štáty USA, ktoré ju nasadili v najväčšej miere, zaznamenali výrazné zvýšenie nákladov na elektrickú energiu a vyššie ceny v porovnaní s celoštátnym priemerom.
Niektorí obhajcovia obnoviteľnej energie uvádzali ešte pred dvoma rokmi Nemecko ako príklad pre celý svet. Už to nerobia. Hoci je pravda, že Nemecko nasadilo najviac slnečných a veterných elektrární na svete, emisie tejto krajiny ostali rovnaké v priebehu celého desaťročia, zatiaľ čo jeho elektrická energia sa stala druhou najdrahšou v Európe.
Prednedávnom Nemecko povolilo odstránenie starých lesov, kostolov a dedín, aby mohlo začať ťažiť a spaľovať uhlie.
Medzitým dve krajiny, ktorých elektrárenské odvetvia produkujú najnižšie úrovne emisií uhlíka na obyvateľa spomedzi vyspelých krajín, to dokázali spraviť s minimálnym podielom slnečným a veterných elektrární: Francúzsko a Švédsko.
Švédsko minulý rok vyprodukovalo neskutočných 95% svojej celkovej elektrickej energie zo zdrojov s nulovými emisiami uhlíka, keď z jadra pochádzalo 42% a z vody 41% elektriny.
Francúzsko vyprodukovalo 88% svojej celkovej elektrickej energie zo zdrojov s nulovými emisiami uhlíka. 72% elektriny pochádzalo z jadrových a 10% z vodných elektrární.
Ďalšie krajiny, ako napríklad Nórsko, Brazília alebo Kostarika, takmer úplne dekarbonizovali svoje dodávky elektrickej energie s využitím len vodných elektrární.
Tu je však potrebné zdôrazniť, že vodné elektrárne sú oveľa menej spoľahlivé a škálovateľné v porovnaní s jadrovými.
Ako príklad môže poslúžiť Brazília. Podiel vodných elektrární sa znížil z 90 percent vyrobenej elektriny pred 20 rokmi na približne dve tretiny v roku 2016. Vzhľadom na to, že Brazília nezrealizovala v 90. rokoch minulého storočia svoj jadrový program, musela nové zdroje elektriny vykryť z fosílnych palív.
A tak Brazília, spolu s Kaliforniou, ktorá má tiež veľký podiel vodných elektrární, slúžia ako výstraha pred nadmerným spoliehaním sa na vodné elektrárne v čase klimatických zmien. Počas nedávnych suchých rokov museli obidva štáty využívať fosílne palivá ako náhradu za chýbajúcu energiu z vodných zdrojov.
Uvedené vedie k jadrovej energii ako jedinému skutočne škálovateľnému, spoľahlivému, nízkouhlíkovému zdroju energie, ktorý už preukázal, že dokáže eliminovať emisie uhlíka v energetickom sektore.
Prečo je to dobrá správa
Skutočnosť, že k riešeniu klimatických zmien nepotrebujeme obnoviteľné zdroje, je dobrou správou pre ľudí a životné prostredie.
Nestála povaha vody, slnečného žiarenia a vetra znamená, že potrebujeme až 500-krát viac pôdy a 10- až 15-krát viac betónu, cementu, ocele a skla v porovnaní s jadrovými elektrárňami.
Všetok tento nadbytočný materiál vedie k tomu, že obnoviteľné zdroje vytvárajú veľké množstvo odpadu, z ktorého je značná časť toxická.
Napríklad solárne panely vytvárajú až 200 až 300x-krát viac nebezpečného odpadu v porovnaní s jadrom, pričom mimo Európskej únie nemusí byť žiaden takýto odpad recyklovaný alebo bezpečne umiestnený.
Obrovská plocha pozemkov, ktoré sú potrebné na výrobu energie zo slnka a vetra, má zničujúci vplyv na vzácne a ohrozené korytnačky, netopiere a orly – dokonca aj vtedy, keď slnečné a veterné elektrárne predstavujú len malé percento v dodávkach elektrickej energie.
Znamená to, že výroba z obnoviteľných zdrojov nie je nikdy potrebná? Nie nevyhnutne.
Vodné priehrady s elektrárňami zostávajú možnosťou, ktorou mnohé z chudobných krajín získavajú prístup k spoľahlivej elektrine. Za určitých okolností môže aj energia zo slnka a vetra prinášať prospech.
Nič v ich histórii alebo fyzikálnych atribútoch však nenaznačuje, že by slnečná energia a najmä vietor mohli, alebo mali byť stredobodom pozornosti snáh o riešenie klimatických zmien. Práve naopak – pozrime sa do Francúzska.
Na príklade Francúzska vidíme náklady a dôsledky pridávania slnečných a veterných elektrární do elektrizačnej sústavy, u ktorej bola takmer dokončená úplná dekarbonizácia. Francúzsko už zažíva rast cien elektrickej energie v dôsledku nasadzovania čoraz väčšieho počtu slnečných a veterných zdrojov.
Vzhľadom na to, že Francúzsku chýba potenciál vodných zdrojov (v porovnaní so Švédskom), táto krajina bude potrebovať spaľovať oveľa viac zemného plynu (alebo ropy) za účelom integrovania podstatne väčších slnečných a veterných zdrojov energie.
Ak by Francúzsko znížilo podiel elektrickej energie z jadra zo súčasných 75% na 50% – ako sa plánovalo – emisie uhlíka a náklady na elektrickú energiu by vzrástli. To je aj dôvod, prečo francúzsky prezident nedávno vyhlásil, že nezníži množstvo elektrickej energie vyrobenej z jadra.
Niektorí odborníci nedávno poukázali na to, že jadrové elektrárne, rovnako ako vodné, dokážu zvyšovať a znižovať svoj výkon. Francúzsko tak v súčasnosti robí, aby vyvážilo dopyt po elektrine.
Avšak používanie jadrových elektrární na vykrývanie kolísavej dodávky elektrickej energie zo slnka a vetra jednoducho zvyšuje celkové náklady na výrobu elektrickej energie a neprináša menej emisií a ani úsporu nákladov. Je tomu tak preto, lebo ak znížime výrobu v jadrových elektrárňach, takýto krok vedie len k veľmi malým úsporám jadrového paliva a nulovým úsporám pracovnej sily.
Potrebujeme na záchranu jadra slnečnú a veternú energiu?
A zatiaľ čo sú slnečná energia a vietor do značnej miery zbytočné, a v najhoršom prípade až kontraproduktívne, keď príde na boj proti klimatickým zmenám – budeme ich potrebovať pri podpore politického kompromisu na zabránenie uzatvorenia jadrových elektrární?
Za určitých okolností je odpoveď áno. Ako príklad je možné uviesť, že nedávno museli obhajcovia jadrovej energie v New Jersey akceptovať subvencie u slnečnej energie až 18 až 28-krát vyššie v porovnaní s energiou z jadra.
Extrémne neadekvátne dotácie na energiu zo slnka predstavovali kompromis, ktorý naopak umožnil záchranu jadrových elektrární v tomto štáte.
A zatiaľ čo jadrová energia má podporu len u polovice obyvateľstva USA, energiu zo slnka a vetru podporuje 70 až 80 percent z nich. Platí teda, že v niektorých prípadoch je rozumnejšie pribaliť jadro k obnoviteľným zdrojom energie.
Mali by sme byť k sebe úprimní, t.j. takéto dotácie na slnečné a veterné elektrárne sú čerešničkami na torte potrebnými na naklonenie si silných finančných záujmov v náš prospech, pričom nepredstavujú dobrú politiku v oblasti klimatických zmien.
Uvažujte. O probléme nespoľahlivosti slnečnej energie sa diskutuje už od vynájdenia solárnych panelov. Za celý ten čas podporovatelia energie zo slnka premýšľajú nad potenciálnymi budúcimi riešeniami.
Dnes už vieme, že v reálnom svete musia manažéri elektrizačných sústav riešiť problémy spojené s nespoľahlivosťou slnečnej energie tým, že spúšťajú elektrárne na naftu a zemný plyn. A tie produkujú emisie. Veľa emisií.
„Závažné problémy samozrejme vyvolá skutočnosť, že slnečná energia nie je nepretržitá,“ napísal reportér New York Times v roku 1931. „V súčasnosti sa nedá povedať, či sa tieto problémy podarí vyriešiť nejakým spôsobom ukladania energie alebo prevádzkou fotogenerátorov v spojení s iným spôsobom výroby elektriny.“
Situácia je taká, že hoci môžu existovať dobré dôvody na pokračovanie v dotovaní výroby energie zo slnka a vetra, vplyv tejto výroby na pokračovanie používania generátorov využívajúcich fosílne palivá znamená, že zmena klímy nie je jedným z týchto dôvodov.
Michael Shellenberger
Autora označil magazín TIME za „hrdinu životného prostredia“. Je prezidentom výskumnej organizácie Environmental Progress. Píše do viacerých prestížnych novín a časopisov.
