V sedemdesiatych rokoch sa nedalo vyhnúť výzve Pepsi v televízii. Muž a žena so zaviazanými očami si odpili z Pepsi a z jej známejšieho najväčšieho súpera, bez toho, aby vedeli, ktorý nápoj pili a – aké to len prekvapenie – viacerým ľuďom chutila viac Pepsi. Odkaz bol jasný. Sýtené nápoje treba súdiť na základe skutočnosti a nie reputácie.
Vedci z univerzít Carnegie Mellon, z Kalifornskej univerzity, a univerzity San Diego nedávno urobili niečo podobné, ale so nie sýtenými nápojmi. V pri tejto ochutnávke so zatvorenými očami poskytli náhodne vybraným ľuďom presné informácie o výhodách a rizikách, ktoré so sebou nesú rôzne zdroje energie. Keď boli označenia (solárne, uhoľné, atď.) skryté, ľudia uprednostňovali jadrovú energiu.
Na tej najzákladnejšej úrovni táto štúdia preukazuje dobre známy fakt: Strach z jadrovej energie siaha oveľa ďalej, než jej riziká. Toto však výskumníkov neviedlo k záveru, že by ľudia mali byť iba racionálnejší. (Keby bolo možné presvedčiť ľudí racionálnymi dôvodmi, boli by sme teraz už dlho na ceste znižovania uhlíkových emisií.) Prišli s návrhmi, ako prijať fakt strachu z jadra a ako ho zakomponovať do predstáv o budúcnosti.
Strach z jadrovej energie siaha oveľa ďalej, než jej riziká.
Štúdia pokračovala nasledovne: Výskumníci pripravili jednoduchú hru na internete, v ktorej požiadali ľudí, aby pripravili nový pomer energetických zdrojov pre USA. Priebežne ako sa hráči snažia znižovať uhlíkové emisie, dostávajú počas hry spätnú väzbu o tom, koľko ľudí môže umrieť na znečistenie, prípadne pri nehodách v elektrárňach. S použitím posuvných jazdcov si vybrali množstvo elektrickej energie, ktorú by chceli mať vyrobenú zo solárnych, uhoľných, zdrojov, z uhlia s technológiou na zachytávanie uhlíka, z jadra a zo zemného plynu. Približne v polovici zo všetkých hier vedci odstránili označenie energetických zdrojov a označili ich ako „technológia 1“, technológia 2“ atď., tak že odstránili označenie a s ním aj spojené asociácie. Keď boli názvy typov elektrární skryté, hráči si sa rozhodli postaviť ekvivalent 40 ďalších jadrových reaktorov, v porovnaní s hráčmi, ktorí si názvy mohli prečítať.
Iný výskumníci by mohli použiť tieto zistenia ako príležitosť k zahanbeniu ľudí za to, akí sú vedecky nevzdelaní, alebo by mohli strach z jadra použiť ako dôvod na vybudovanie ešte bezpečnejších reaktorov. Avšak títo výskumníci zobrali do úvahy aj predchádzajúce štúdie, ktoré poukazovali na to, že ani jeden z týchto prístupov by nefungoval. Zahltiť ľudí faktami, alebo naprojektovať bezpečnostné vylepšenia dokáže len pramálo rozptýliť čistý strach. Dvaja z autorov štúdie Ahmed Abdulla a Parth Vaishnav povedali, že ich rovnako zaujímajú hmlisté sociálne vedy týkajúce sa toho, ako ľudia vyhodnocujú riziko, tak ako aj holé fakty.
Zahltiť ľudí faktami, alebo naprojektovať bezpečnostné vylepšenia dokáže len pramálo rozptýliť čistý strach.
„Oboch nás veľmi zaujímajú tie klapky na oči, ktoré si niekedy vedci nasadia“, povedal Abudalla.
Keď si potom tie klapky zložíte, môže sa vám zdať nemožné preklenúť tú priepasť medzi skutočným rizikom jadrovej energie a strachom, ktorý spôsobuje. Keď ten strach akceptujete, ako skutočný, nasmeruje vás to na cestu, ktorá má síce viac nuáns a jemných rozdielov, ale je tiež užitočnejšia. Tak napríklad, ak si vypočítate, že najlacnejší spôsob, ako zosekať uhlíkové emisie v USA, je postaviť 100 jadrových elektrární, toto zistenie naznačuje, že by bolo dobré znížiť tento počet o 40 percent na 60 elektrární, aby ste zobrali do úvahy aj faktor strachu.
„To naznačuje, že by sme mali byť o čosi menej čierno-bieli, keď modelujeme energetické cesty,“ povedal Vaishnav. „V mnohých publikáciách výskumníci vravia „No dobre, ľudia jadro nemajú radi, modelujme bez neho.“
Ale zistenia naznačujú, že binárny prístup „všetko alebo nič“ nie je dobrý prístup. Napriek strachu ľudia jadrovú energetiku nezavrhli nadobro. Len ju chcú používať menej.
