Takzvaná revolúcia obnoviteľnej energie, o ktorej sa z médií dozvedáme takmer denne, je znázornená na grafe ako zelené a žlté stĺpce v pravom dolnom rohu. Graf ukazuje, aké je skutočné množstvo vyrobenej energie z obnoviteľných zdrojov, vrátane zdôrazňovaných opatrení v oblasti energetickej účinnosti a úspor, ktoré sme prijali.
K tomu musíme pripočítať aj všetky palivá (a vypustené emisie), ktoré sa spália pri výrobe a doprave množstva tovaru dovážaného z Číny a iných krajín. Aj keď graf ukazuje mierne klesajúci trend, nepríjemnou pravdou je, že pri zohľadnení medzinárodného obchodu, toľko propagované „oddelenie“ spotreby energie a ekonomického rastu vo významnej miere nenastalo v Európe ani nikde inde na svete. Globálny hospodársky rast ide ruka v ruke s nárastom spotreby energie, uvádza vo svojom článku ocenený fínsky non-fiction spisovateľ Rauli Partanen, autor knihy Climate Gamble.
Malé výsledky. Za obrovskú cenu.
Revolúcia v oblasti obnoviteľných zdrojov energie zobrazená na prvom grafe je výsledkom utrácania stoviek miliárd eur, pričom veľa z týchto peňazí pochádzalo z verejného sektora (t.j. od daňových poplatníkov). Zatiaľ čo zníženie emisií je veľmi dôležité, musíme venovať viac pozornosti nákladovej efektívnosti, pretože pre tie isté peniaze existuje veľké množstvo ďalších dobrých spôsobov využitia. Tieto zahŕňajú vzdelávanie, sociálne zabezpečenie a mnohé ďalšie cenné služby, ktoré sú stále ohrozené znižovaním verejných výdavkov a úspornými opatreniami. A aj keď budeme využívať verejné financie na zníženie emisií, musíme pozorne preskúmať, kde za naše peniaze získame čo najviac muziky. Kombinovaný podiel veternej a slnečnej energie sa v rokoch 2000-2009 zvýšil z nuly na sedem percent, čo je menej ako polovica percentuálneho bodu za rok. Týmto tempom môže trvať stáročia, kým dosiahneme spoločnosť s nulovými emisiami CO2, o ktorú sa usilujeme. A my máme len dvadsať alebo tridsať rokov.
Zvyšujeme tempo? Ani náhodou.
Po pomalom štarte sme naše tempo zvyšovali, však? Nie, naozaj nie. Graf dole zobrazuje dve krivky. Modrá zahŕňa všetky obnoviteľné zdroje energie (aj bioenergiu) a zelená zobrazuje výrobu všetkej energie, ktorá nie je založená na spaľovaní (nízkouhlíkové zdroje energie vrátane jadrovej energie). Situácia s nízkouhlíkovou energiou stagnuje polovicu desaťročia. Toto samo osebe nie je prekvapením, pretože takmer všetka politická energia a zdroje európskej „Energiewende“, alebo energetickej revolúcie, boli zamerané na to, aby bolo všade ťažie a drahšie budovať a prevádzkovať nízkouhlíkovú jadrovú energiu. Napriek tomu európske jadrové elektrárne vyrobili v roku 2017 toľko nízkouhlíkovej energie ako veterné, solárne a vodné elektrárne dokopy.
Ďalším dôkazom pomalého pokroku sú emisie z európskeho energetického sektora, ktoré sa už celé roky neznížili. Veľká recesia zapríčinila pád európskej ekonomiky aj emisií v rokoch 2008 a 2009. Keď sa následná eurokríza začala zmierňovať, emisie v energetickom sektore sa od roku 2014 skutočne zvyšovali. Okrem toho sú tu emisie z narastajúceho množstva dovážaného tovaru. Avšak v súlade s našimi klimatickými cieľmi a sľubmi by sme mali byť svedkami päť až desaťpercentného medziročného poklesu emisií.
Napriek titulkom a prejavom bola energetická revolúcia minimálna a následkom bolo skôr chabé zníženie emisií. Podstatným dôvodom tohto zlyhania boli diskriminačné politiky v oblasti jadrovej energie, ktoré praktizovali mnohé európske krajiny a takisto aj Európska únia. Vzhľadom na to, že to, čo robíme už takmer dve desaťročia, nefunguje, možno by sme mali naše politiky zmeniť tak, aby zahŕňali jadrovú energiu ako rovnocenné riešenie klimatickej zmeny?
