Pred ôsmimi rokmi zemetrasenie na japonskom východnom pobreží spustilo masívnu vlnu cunami, ktorej ležala v ceste elektráreň Fukušima Daiči. Vodná stena ochromila systémy na chladenie reaktora a v nasledujúcich troch dňoch elektráreň utrpela tri tavenia jadrového paliva. Po Černobyli to bola najhoršia jadrová katastrofa na svete. V dôsledku toho Nemecko, Švajčiarsko a niektoré iné krajiny vo svete urýchlili svoj plán pochovať jadrovú energetiku ako zdroj energie.
Jadrová energetika je v podstate bez emisií. Pre porovnanie, spaľujeme uhlie a plyn v priemyselnom rozsahu na výrobu elektriny, pričom pumpujeme do atmosféry oxid uhličitý a iné škodlivé chemikálie. V dôsledku toho sa naše oceány otepľujú a extrémne klimatické udalosti sú čoraz bežnejšie. Naše deti sú si viac vedomé týchto zmien, než my dospelí: 15. marca nešli mladí ľudia do školy vo viac než 30 krajinách, aby protestovali proti jazvám, ktoré zanechávame na ich budúcnosti.
Dá z toho dostať. Avšak 11. marca 2011 sa svetový kurz odklonil od jedného z najdôležitejších riešení. Hovorím o jadrovej energetike.
Tradične je zelený nesúhlas s jadrovou energetikou zakorenený predovšetkým v strachu z radiácie uvoľnenej pri havárii reaktora, alebo z rádioaktívneho odpadu z úložísk. Environmentalisti tvrdili, že používať jadrovú energiu a nevedieť kam sa uloží rádioaktívny odpad, je ako vzlietnuť lietadlom a nevedieť, kde sa bude pristávať. Avšak dnes viaceré krajiny budujú hĺbkové podzemné úložiská, kde môžu bezpečne uskladniť vysoko-rádioaktívny odpad. Čoho by sme sa teraz mali báť viac: gramu plutónia, ktoré unikne z hĺbkového podzemného úložiska odpadu, možno o desaťtisíc rokov, alebo miliárd ton oxidu uhličitého uvoľneného zo spálených fosílnych palív za našich čias?
Úprimne, nie je to odpad z existujúcej, alebo rozširujúcej sa jadrovej energetiky, ktorý predstavuje hrozbu pre našu planétu. Dalo by sa povedať aj, že jadrový odpad je jedným z najväčších pozitív jadrovej energetiky, pretože je ho tak málo, že sa oň dokážeme postarať a aj sa oň staráme v plnej miere. Na druhej strane je odpadu z fosílnych palív, najmä oxidu uhličitého, tak nesmierne veľa, že (napriek mnohým experimentom) nevieme, ako ho zvládnuť.
Jadrový odpad je jedným z najväčších pozitív jadrovej energetiky, pretože je ho tak málo, že sa oň dokážeme postarať.
Je zodpovedné spoliehať sa aj naďalej na jadrovú energetiku po veľkých haváriách ako boli Three Mile Island, Černobyľ a Fukušima? Boli to tri vážne nehody, áno, ale nehody v každom odvetví, či už jadrovom, leteckom, či inom odvetví, vedú tiež k novým, často bezpečnejším, projektom a k záväzku ku kultúre bezpečnosti. Letecké havárie nás nezastavili a lietame ďalej, lebo väčšina ľudí vie, že je to efektívny spôsob cestovania. Vedia, že riziko je málokedy nulové, ale aj to, že bezpečnosť je na vysokej úrovni. K podobnému prijatiu musíme dospieť aj v prípade jadrovej energetiky.
Boli časy, v počiatkoch atómového veku, kedy a predpokladalo, že elektrina vyrábaná z jadra bude „príliš lacná“ na to, aby sa merala – inými slovami, že by bolo efektívnejšie ju poskytovať zdarma, než ju účtovať. V konečnom dôsledku to až tak nevyšlo. Elektrina z jadra nikdy lacná nebola a dnes zápasí o konkurencieschopnosť čisto na základe ekonomických ukazovateľov v porovnaní s elektrinou vyrobenou spaľovaním zemného plynu – najmä získaného hydraulickým štiepením (frakovaním) v Spojených štátoch. Avšak príbeh vyznieva úplne inak, ak vezmeme do úvahy aj emisie skleníkových plynov ako náklad sám o sebe. Podľa štúdie z roku 2011 v priemere za dobu životnosti elektrárne má spaľovanie uhlia za následok 979 ton oxidu uhličitého (na gigwatthodinu) uvoľneného do atmosféry. Z plynu sa uvoľní 550 ton. Hodnota pre elektrinu z jadra je 32 ton.
Niektorí tvrdia, že dokážeme zvládnuť veľký a vzrastajúci svetový hlad po energii použitím veternej a solárnej energie. Vyzývanie k „obnoviteľným zdrojom energie“ vylučuje fosílne palivá, ale zároveň vylučuje aj jadrovú energiu, ktorá nie je založená na neobnoviteľných zdrojoch uránu. Je to inteligentný, ale povrchný odkaz a mali by sme byť vďační za to, že dve najľudnatejšie krajiny sveta, Čína a India, rýchlo rozširujú svoje využívanie jadrovej energie ako aj obnoviteľných zdrojov. Slnečná a veterná energia sú výborné na mnohých miestach a zlacnievajú. Ale zbavovanie sa technologicky zdravých jadrových elektrární, ktoré neprodukujú oxid uhličitý, aby sme ich nahradili veternými a solárnymi elektrárňami, ktoré neprodukujú oxid uhličitý, nedáva zmysel z hľadiska životného prostredia. A odmietnuť jadrovú energiu, pretože urán nie je obnoviteľný, je smiešne. S modernými technológiami by celosvetové zdroje uránu a tória mohli zásobovať rozšírené využívanie jadrovej energie na tisíce rokov. Nestačí, že sú udržateľné?
Radiácia (žiarenie) je sila, ktorá môže byť ničivá a nebezpečná, ak sa nepoužíva obozretne, ale možno ju tiež skrotiť a použiť v náš prospech.
Prijali sme radiáciu v nukleárnej medicíne v boji s rakovinou napríklad. Akceptujeme radiáciu v korení na zabíjanie patogénov. Ležíme na slnku s nádejou, že slnečné žiarenie z nás urobí zdravších ľudí. Radiácia (žiarenie) je sila, ktorá môže byť ničivá a nebezpečná, ak sa nepoužíva obozretne, ale možno ju tiež skrotiť a použiť v náš prospech.
Na uspokojenie energetických potrieb sveta, v ktorom sa vyžaduje čoraz viac elektriny v priemysle, pre autá a vlaky, na odsoľovanie a digitalizáciu, je zvýšená účinnosť pri používaní elektriny cenná ale nepostačujúca. Potrebujeme inovácie: lepšie batérie na uskladňovanie elektriny, supravodiče šetriace energiu a fúziu. Ale ešte pred tým, než uspejeme v týchto a aj v iných vzrušujúcich projektoch, musíme byť rozumní a praktickí a musíme naplno využiť jadrovú energiu skôr, než sa svet stane neobývateľným pre naše deti.
Hans Blix
Autor bol generálny riaditeľ Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu v rokoch 1981-1997.
