Musíme si uvedomiť, že radiácia nie je mrak magických smrtiacich mušiek … Vy aj ja sme rádioaktívni (stopy draslíka v našich kostiach). Moja kuchyňa je rádioaktívna (stopy nestabilného uránu v mojich žulových pracovných doskách). Ak máte doma hlásiče dymu (a to by ste mali), je veľmi pravdepodobné, že aj ony sú rádioaktívne (obsahujú amerícium – dosť rádioaktívne, ale neškodné, ak si ho nedáte na večeru alebo sa ho nenadýchate).
Keď hovoríme o radiácii, nesmierne záleží na type, intenzite a trvaní vystavenia žiareniu.
Bomba Little Boy obsahovala 64 kg vysoko obohateného uránu. Znamená to, že sa spracovalo množstvo, veľa, naozaj veľa nákladných vlakov prírodnej uránovej rudy na oddelenie izotopu potrebného na výrobu bomby. V prírode sa vyskytuje väčšinou urán-238 s polčasom rozpadu 4,5 miliardy rokov. Tento extréme dlhý polčas rozpadu znamená, že energia, ktorú vydáva vo forme žiarenia, trvá omnoho dlhšie než vek vesmíru, a preto nie je škodlivá pre život (aj tak by bola takmer neškodná, pretože emituje alfa častice, ktoré zastaví už taká malá prekážka, akou je odumretá vrstva pokožky na vašom tele). Urán-238 je príliš stabilný na to, aby sa dal použiť na výrobu bômb. Na to treba urán s omnoho vyšším izotopom U-235 s polčasom rozpadu 700 miliónov rokov. Znamená to (zhruba), že urán-235 je 6,5-krát rádioaktívnejší ako U-238, a teda je také intenzívne rádioaktívne, že …
… ho môžete držať v rukách bez akýchkoľvek negatívnych dôsledkov (rukavice sú len na to, aby sa pri manipulácii od neho neoddeľoval prach, ktorý by sa mohol technikovi dostať do úst a pľúc – to by už bolo nebezpečné).
Prirodzene sa vyskytujúca uránová ruda je omnoho nebezpečnejšia kvôli svojej chemickej toxicite než kvôli slabej radiácii. Po obohatení na 80% sa z U-235 stáva materiál na výrobu zbraní – je omnoho rádioaktívnejší – ale stále nie je škodlivý, ak ho neprehltnete.
Tak fajn… Prečo je U-235 teda taký nebezpečný?
Keď sa príliš veľa U-235 ocitne za príslušných podmienok v bezprostrednej blízkosti, môže sa spustiť reťazová reakcia. Uvoľnenie neutrónov astronomicky urýchli rozpad atómov a astronomicky zvýši rádioaktivitu – meganásobne zvýši rýchlosť uvoľňovania atómovej energie. Vtedy môžete dostať smrteľnú dávku žiarenia v rozmedzí niekoľkých sekúnd alebo môže zovrieť voda na pohon turbíny alebo to môže vybuchnúť – všetko závisí od toho ako tesne a ako rýchlo sa atómy zomknú.
Bomba Little Boy bola len takým laboratórnym pokusom, ktorý niekto zavesil pod bombardér. Rozštiepilo sa len asi 1,5% uránu. Zvyšných 64 kg sa v hríbovom oblaku dostalo hore a rozptýlilo v Tichom oceáne. Ach nie! Čo sme to urobili matke Zemi?
Vlastne nič také tragické sa nestalo. Oceány už predtým obsahovali urán. Zem je koniec koncov skalnatá planéta a oceány obsahujú vodu, ktorá steká z hôr, a zmes z hydrotermálnych prieduchov. Každých 20 kilometrov kubických panenskej morskej vody už obsahuje asi rovnaké množstvo uránu, aké bolo rozptýlené z bomby. Oceán obsahuje približne 1,332 miliárd kilometrov kubických vody; to znamená, že obsahuje 66 600 000-násobok množstva uránu, aké bolo rozptýlené z bomby. Povedzme si to inak, bomba má nulový vplyv na množstvo uránu v životnom prostredí. Nula. Nič. Žiadny.
Ale čo tých fúzovaných 1,5% uránu? Toho sa tak strašne bojíte?
No, áno. Väčšina sa transmutovala na koktail vysokorádioaktívnej hrozby, ale: nie všetky izotopy sú rovnaké.
Keď vybuchne atómová bomba, ľuďom škodia najmä izotopy s veľmi krátkym polčasom rozpadu, nie s dlhým. Izotopy ako nióbium-95, cérium-141, bárium-140 a najmä jód-131 sú extrémne nebezpečné, lebo polčas ich rozpadu je len niekoľko dní. Radiáciu uvoľňujú rýchlo, a preto narobí toľko škody. Platí to najmä pre jód-131, ktorý telo dokáže prijímať a transportovať do štítnej žľazy, alebo stroncium-89, ktoré absorbujú kosti. Tieto produkty štiepenia majú naozaj monštruózne účinky – ale s krátkym trvaním. O niekoľko týždňov už nie je dôvod, prečo nevstúpiť na zasiahnuté územie bez ochranného odevu. O rok alebo dva sa tam už v podstate vôbec nevyskytujú.
Zostávajú nám izotopy s o niečo dlhším polčasom rozsahu – stroncium-90 a cézium-137 – u obidvoch sa polčas rozpadu pohybuje okolo 30 dní rokov. Spôsobujú dlhodobé riziko ochorenia rakovinou, ale dnes tam už tiež prakticky nie sú. Jediný účinok, ktorý majú dodnes, je ten, že skresľujú vysoko presné vedecké merania.
Oceán obsahuje približne 1,332 miliárd kilometrov kubických vody, to znamená, že obsahuje 66 600 000-násobok množstva uránu, aké bolo rozptýlené z bomby. Povedzme si to inak, bomba má nulový vplyv na množstvo uránu v životnom prostredí. Nula. Nič. Žiadny.
Čo teda so spomínanými tisíckami rokov? Hystéria a zavádzanie – presne o tom to bolo
Touto odpoveďou nechcem podceňovať tragédie spôsobené bombou ani naznačovať, že radiácia nie je nebezpečná. Môže byť, ale môže byť aj mimoriadne užitočná. Zamyslime sa. Japonsko, prvá obeť jadrového útoku, vstúpilo do druhej svetovej vojny najmä preto, aby získalo kontrolu nad zásobami ropy vo svojej sfére vplyvu v južnom Tichomorí. Po vojne sa z neho stala robustná mierová ekonomika využívajúca vo veľkej miere jadrovú energiu. Dnes Japoncov vystrašila Fukušima. Rozmýšľajú na tým, že prestanú využívať energiu z jadra. Ak to urobia, bude to chyba.
Aj po Fukušime zostáva celkový počet obetí z radov obyvateľstva zabitých v dôsledku mierového použitia jadrovej energie na nule. Na rozdiel od toho, niekoľko stoviek ľudí zomrelo v dôsledku paniky v súvislosti s Fukušimou a 20 000 Američanov umiera ročne na rakovinu pľúc spôsobenú rádioaktívnym radónom, ktorého väčšina sa dostane na povrch pri ťažbe uhlia a rozptýlia ho komíny uhoľných elektrární. Ak sa Japonsko vzdá jadrovej energie, namiesto novšieho a bezpečnejšieho riešenia bude musieť začať vyrábať energiu z uhlia alebo zemného plynu. Ak to urobia, po prvýkrát od zhodenia atómovej bomby začne radiácia zabíjať množstvo Japoncov*.
Chcem tým povedať, že by sme sa nemali jadrovej energie slepo báť. Musíme ju rešpektovať, chápať, a tých čo ju vyrábajú musí verejnosť prísnym okom sledovať. Báť sa musíme hlavne ignorancie.
Ignorancia pravdepodobne už zabíja
Výrazný počet prípadov rakoviny pľúc spôsobuje rádioaktívne polónium, ktoré obsahujú cigarety. Polónium je ďalším prirodzeným produktom štiepenia uránu (spolu s radónom) a z nejakého dôvodu ho priťahujú tabakové továrne, čo znamená, že sa stáva omnoho nebezpečnejšie, ako keď sa vyskytuje voľne v prostredí.
Chcel by som reagovať na niekoľko odoziev čitateľov, ktorí ma kontaktovali a ďakovali mi za vyjadrenie, že „radiácia nie je taký obrovský problém“. To som nepovedal. Nie je to pravda. Povedal som, že radiácia môže znamenať mnoho vecí a nie každé žiarenie je okamžite hrozbou pre život a (rovnako ako v súvislosti s čímkoľvek užitočným v živote) treba posúdiť všetky prínosy a negatíva.
Chcem tým povedať, že by sme sa nemali jadrovej energie slepo báť. Musíme ju rešpektovať, chápať, a tých čo ju vyrábajú musí verejnosť prísnym okom sledovať. Báť sa musíme hlavne ignorancie.
Dúfam že si so sebou odnesiete týchto niekoľko bodov:
- Svet je plný radiácie, ale väčšina je neškodná alebo nie je nebezpečnejšia než oheň.
- Rádioaktívne materiály nie sú nebezpečné, lebo majú polčas rozpadu tisícky až milióny rokov. Čím je ich polčas rozpadu dlhší, tým sú menej nebezpečné.
- Prirodzene sa vyskytujúci urán a tórium sú z rádiologického hľadiska v podstate neškodné. Ale podobne ako olovo, kadmium a milión ďalších prvkov a chemikálií, ktorých je náš svet plný, nechcel by som, aby sa našli u mňa doma.
- Ani vysoko obohatený urán a plutónium vhodné pre bomby alebo reaktory nie sú nebezpečne rádioaktívne, kým sa nepoužijú v bombe.
- Bomby použité v Hirošime and Nagasaki (ktorých sa týkala otázka) mali len mierny rádiologický vplyv, pretože boli malé, vybuchli vo vzduchu a boli hrozne neefektívne. V grandióznom meradle prírody bol ich rádioaktívny spad úplne triviálny.
- Neznamená to, že by sme sa mali vrátiť k neobmedzeným pozemným jadrovým skúškam. Bolo to hlúpe a je dobre, že sme s tým prestali.
- Toto všetko však neznamená, že globálna jadrová vojna by „nebola žiadnym veľkým problémom“. Určite by bola. Veľmi veľkým problémom. A nielen preto, že by mohli byť použité omnoho silnejšie a efektívnejšie jadrové zbrane.
- Pretože množstvo rádioaktívneho materiálu, s ktorým sa dostanú do kontaktu živé organizmy, je rovnako dôležité ako polčas rozpadu. Jadrová vojna by nesterilizovala planétu ani by nespustila zombie apokalypsu. Určite by však zvýšila globálnu mieru výskytu rakoviny v celej generácii. Stovky prízemných oblastí by ostali desiatky rokov príliš nebezpečné na to, aby sme v nich mohli zotrvať dlhšie než na krátku návštevu. Globálna ekonomika a biosféra by mohli skolabovať kvôli strachu a neskôr aj kvôli požiarom. Mali by sme tomu predísť.
- Vysoký objem jadrového odpadu skutočne zostáva „nebezpečným“ po celé tisícky rokov. Preto sa ho snažíme hermeticky uzavrieť do niekoľkých ochranných vrstiev. Intenzívne rádioaktívny je len niekoľko týždňov alebo mesiacov po použití; čím je starší, tým menej žiarenia vydáva. Tí, čo bojujú proti národným úložiskám, lebo sú presvedčení, že budú musieť byť dokonale uzavreté niekoľko miliónov rokov, sa mýlia – a všetkým nám robia medvediu službu. Odpad uložený v týchto zariadeniach bude treba monitorovať niekoľko storočí, ale už nebude taký rádioaktívny, že by jeho malý náhodný únik predznamenal koniec sveta – a to platí aj pre tých, čo žijú v blízkom okolí.
- Radiácia sa postupom času znižuje. Pre mnohé iné veci to však neplatí, V Apalačských horách je jedna oblasť, ktorá bude niekoľko ďalších tisíc rokov sterilná z dôvodu zamorenia ťažkými kovmi z povrchovej huty. Vodné zdroje v Amerike ohrozuje únik olova a kadmia z nedbalo odstránených batérií. PVC potrubia, ktoré používame na transport pitnej vody, sú polymérom vynilchloridu – jednej z najtoxickejších existujúcich látok vôbec. Ľudia museli opustiť niekoľko miest a regiónov, pretože v nich horí uhlie v baniach a nie je možné ho zahasiť. Globálne otepľovanie. Všetky hrozby sa dajú zvládnuť, ak politici nezabudnú na mesto Flint v Michigane a začnú počúvať vedcov!
- Dokonca aj so všetkými nehodami a nedostatočným spracovaním odpadov, dala doposiaľ jadrová energia ľudstvu omnoho, omnoho viac než nás stála. Potrebujeme ju a mali by sme podporovať jej rozvoj, bok po boku rozvoja energie z obnoviteľných zdrojov, ale zároveň musíme stanoviť omnoho vyššie štandardy pre toto odvetvie, než sme doposiaľ používali.
- Urobíme to tak, že nebudeme bojovať proti svojmu strachu ignoranciou, ale svoj strach pochopíme, aby sme ho mohli ako spoločnosť inteligentne usmerňovať.
Preložené z originálu What happened to the radiation that was supposed to last thousands of years in Hiroshima (1945)? od autora C. Stuart Hardwicka, ktorý píše o vede pre Forbes, Huffington Post a iné médiá. Žije v texaskom Houstone.
