Dana Drábová: Fám okolo Černobyľu sa nezbavíme

Pred pár dňami sme si pripomenuli už 35. výročie havárie v jadrovej elektrárni Černobyľ. Ako sa dotkla ľudí v okolí elektrárne a aké následky sme pocítili my? A ako je to dnes s jadrovou bezpečnosťou doma a vo svete? Odpovedá predsedníčka Úradu pre jadrovú bezpečnosť, doktorka Dana Drábová.

0
311
Dana Drábová
Predsedníčka Úradu pre jadrovú bezpečnosť, doktorka Dana Drábová. Foto: Gabriel Kuchta, Deník N

Rozhovor bol uverejnený na portáli lifee.cz a prinášame vám jeho slovenský preklad.

Dana Drábová je českou jadrovou fyzičkou a rešpektovanou odborníčkou. Keď 26. apríla 1986 prišlo v černobyľskej jadrovej elektrárni k havárii, bola čerstvou absolventkou Fakulty jadrového a fyzikálneho inžinierstva ČVUT. Venovala sa dozimetrii a aplikácii ionizujúceho žiarenia. Starostlivo sledovala, ako sa k nám zo Sovietskeho zväzu dostávajú informácie a ako na tieto udalosti reagoval zvyšok sveta.

Pani doktorka, asi nemá zmysel stále dookola rozoberať príčiny a okolnosti samotnej havárie. Je to pre mnohých už dávna minulosť. Predsa ale: následky černobyľskej katastrofy ľudia pocítili bezprostredne po havárii, kedy umierali na akútne následky ožiarenia, ale evidentne ich pociťujú aj dodnes. Raz ste povedala, že podľa vášho odhadu zomrie na následky tejto havárie okolo 4000 ľudí. Trváte na tom aj teraz?

Odhady, ktoré sa dajú považovať za seriózne na základe znalostí o ionizujúcom žiarení, hovoria o počtoch medzi 4 až 20-tisíc ľuďmi za 70 rokov po havárii. Musíme si ale pre porovnanie uvedomiť, že napríklad na onkologické ochorenia, ktoré nemajú žiaden súvis s Černobyľom, len v Českej republike ročne zomrie 27-tisíc ľudí.

Je teda možné napríklad po 50 rokoch určiť, či daný človek ochorel na rakovinu kvôli ožiareniu alebo by sa uňho objavila, aj keby k černobyľskej havárii nedošlo?

To práve nie je možné, nikdy nemôžeme určiť, či ide o rakovinu spôsobenú ožiarením alebo nie. Hodnotiť to môžeme len štatisticky ako istý nárast nad prirodzeným výskytom.

V roku 1986 ste mali čerstvo po promóciách a už ste pracovali práve v tomto odbore. Ako ste vtedy ako čerstvá jadrová inžinierka túto situáciu vnímali, resp. aké informácie o havárii boli dostupné v odborných kruhoch?

Od 30. apríla 1986 sme v podstate vedeli všetko, čo bolo nutné. Zároveň boli zahájené všetky potrebné merania, hodnotenia radiačnej situácie – a to hovorím s istotou, pretože som pri tom bola. Zahájili sa merania množstva rádionuklidov v spade, v zložkách potravinového reťazca, najmä v mlieku, mliečnych výrobkoch alebo v zelenine, aby bolo možné odhadnúť, aké veľké zaťaženie čaká miestnych obyvateľov.

Znamená to, že sovietski vedci vtedy spolupracovali a informovali okolité štáty o možnom nebezpečenstve? 

Nie, to zasa nie. Prvý mesiac po havárii bola jediným zdrojom informácií Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá mala zopár informácií zo Sovietskeho zväzu a potom Medzinárodná atómová agentúra vo Viedni. Potom už začal Sovietsky zväz informácie poskytovať a v auguste 1986 prebehla vo Viedni veľká konferencia za účasti akademika Legasova, kde bol prednesený veľmi podrobný prehľad. Od tohto momentu sme už informácie mali aj priamo zo Sovietskeho zväzu.

Ako teda dopadli prvé merania po havárii v Československu? Laicky povedané: koľko „toho” sem spadlo?

Rádioaktivita je zaujímavá tým, že ju môžeme merať vo veľmi nízkych množstvách, ktoré ani náhodou nemôžu človeka ohroziť. Z tohto pohľadu áno, na území niekdajšieho Československa boli samozrejme namerané vyššie hodnoty rádioaktivity, ale jej dopad na zdravie obyvateľov bol minimálny, lepšie povedané zanedbateľný, ak vôbec nejaký.

Pre nás to bolo zaujímavé z toho pohľadu, že v spektrách žiarenia sa dala zmerať celá periodická sústava prvkov. Ale opakujem, že dopad na obyvateľov nebol prakticky žiadny.

Z dnešného pohľadu je zaujímavé a snáď aj ťažko pochopiteľné, že sa k bežným ľuďom veľa informácií nedostalo. Pokiaľ hodnoty neboli nebezpečné, nebolo by lepšie ich jednoducho zverejniť a upokojiť tak obyvateľov republiky?

Informácie v odborných kruhoch k dispozícii boli, ale to, že ich vtedajšia strana a vláda odmietala zverejňovať, to už je vec iná. Značná časť územia Československa bola pokrytá vysielaním Hlasu Ameriky, Slobodnej Európy a tak ďalej, takže určité informácie tu boli, i keď sa sem dostávali z inej strany a nie z miest, ktoré ich mali poskytovať.

Možno aj kvôli zlej informovanosti sa šírili mnohé zvesti o veľkých dávkach rádioaktivity. Šírili sa vtipy o svietiacich hríboch a podobne. Ani v tom nebol napríklad čo i len náznak pravdy?

To je úplná hlúposť.

Ak vtedy hodnoty v Československu neboli nebezpečné, ako sme na tom dnes? Sú na našom území merateľné pozostatky černobyľskej katastrofy?

Áno, najmä v prípade cézia 137, ktoré má polčas rozpadu 30 rokov, sme dnes približne v polovici vtedajšej úrovne, takže je tu stále merateľné. Báť sa ale určite nemusíme. Neznamená to, že ide o nebezpečné hodnoty, skôr to vypovedá o tom, ako dobre a presne vieme prvky namerať.

Černobyľská havária bola určite veľkou výstrahou. Čo všetko sa následne zmenilo?

Každá katastrofa je zdrojom veľkého poučenia a tiež veľkého pokroku. Najviac sa ľudia poučia z nehôd a havárií a najviac sa bezpečnosť zlepší pri a hlavne po analýze takéhoto nešťastia. Aj černobyľská havária tak nepochybne prispela k vyššej bezpečnosti v oblasti jadrovej energetiky.

Vo funkcii predsedníčky Úradu pre jadrovú bezpečnosť ste od roku 1999. Zmenil sa odvtedy pohľad ľudí na jadrovú energetiku?

Prakticky vôbec. Jadrové elektrárne majú u nás podľa prieskumov verejnej mienky stabilnú podporu medzi 60 až 65 % ľudí. Dokonca ani po Fukušime nebol prepad dlhý a už vôbec nie veľký. Je to ale skreslené v tom zmysle, že keby sa ľuďom, ktorí jadrové elektrárne dlhodobo podporujú, mala začať jedna stavať priamo za ich domom, pozerali by sa na to inak. Vidíme to napríklad teraz, keď sa hľadá miesto pre bezpečné uloženie vyhoretého paliva.

To je určite zaujímavá téma. Pokročili ste v nej nejako?

Momentálne prebieha výber lokality, kde bude vybudované hlbinné úložisko. Máme zatiaľ štyri lokality, v ktorých budú prebiehať podrobné geologické prieskumy. A sme pri tom, čo sme zmienili predtým, výber lokality naráža na zúrivý odpor miestnych obyvateľov. Uložiť vyhoreté jadrové palivo niekoľko metrov pod zem má ale pravdepodobnosť blížiacu sa k nule, že by to niekto pocítil.

Koľko jadrového odpadu je vlastne potrebné uložiť povedzme za rok?

Jeden temelínsky reaktor „spotrebuje“ za rok dva valcovité kontajnery s priemerom 3 metry a výškou 5 metrov. Zatiaľ čo vyhorené palivo sa skladuje v špeciálnych skladoch priamo v elektrárňach, ide o haly s pôdorysom menším než futbalový štadión.

Ako je na tom dnes Česká republika? Sú tamojšie jadrové elektrárne bezpečné?

V posledných rokoch všeobecné, aj v súvislosti s haváriou vo Fukušime, sa dosť sprísnili požiadavky na jadrové elektrárne. Môžem jednoznačne povedať, že tie naše sú úplne porovnateľné so svetovou praxou. Znamená to, že sú také bezpečné, ako je to len možné rozumne dosiahnuť.

A ako je to s bezpečnosťou v tomto odbore v svetovom meradle?

Pokiaľ bude v prevádzke jediný blok jadrovej elektrárne, riziko nikdy nie je nulové, ale dá sa konštatovať, že v tejto chvíli je bezpečnosť naozaj vysoká.

Komunikujú štáty medzi sebou o svojich elektrárňach a trebárs aj o problémoch otvorene?

Vo svete existuje málo odborov, ktoré by boli tak medzinárodne prepojené a kde by sa skúsenosti a informácie zdieľali tak ako v jadrovej energetike. Veľkú úlohu v tom hrá Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu, ktorá je určitým koordinátorom zdieľania týchto informácií, ale existujú aj ďalšie takéto organizácie. Je naozaj málo odborov, pokiaľ vôbec sú, ktoré by si tak dávali záležať na zdieľaní informácií.