Vladimír Slugeň: A ešte k Černobylu

Napriek tomu, že vo svetle súčasných bezpečnostných analýz je dokazované, že pravdepodobnosť ťažkých havárií spojených s tavením aktívnej zóny (INES 7) je na úrovni nižšej ako 10^-5 , 99% všetkých diskusií sa vedie o tom, čo by sa stalo, ak by tento veľmi nepravdepodobný prípad nastal. Lebo Černobyľ!

Je zbytočné namietať, že vtedy tá pravdepodobnosť bola na úrovni 10^-2, rády hore-dolu. Stalo sa.

Je i zbytočné hovoriť, že reaktory RBMK-1000 boli uspôsobením vojenského zariadenia na výrobu plutónia do jadrových zbraní na efektívnu produkciu elektrickej energie. Že v 50-tych rokoch, keď sa ich konštrukcia tvorila, vládla „studená vojna“ a extenzívny rozvoj hospodárstva za každú cenu.

Že analýzou (obhajobou) fyzikálnych princípov, či vysvetľovaním chýb operátov, o ktorých mohli, mali, či ani nemuseli vedieť…, pro-jadroví energetici obhajujú komunistický režim vo vtedajšom ZSSR (toto mi naozaj zvyšuje tlak a „otvára nožík vo vrecku“).

Možno si však v HBO seriáli o Černobyľskej tragédii pozorný divák všimol svedomie i charakter prof. Legasova. Možno si uvedomil aj hrdinstvo „politického vedúceho“ záchranných opatrení B. Ščerbinu. Snáď jedinú úprimnú pochvalnú vetu za celý svoj život „aparátčika“ počul práve od Legasova: „Mňa poslúchali, ale vám načúvali. Vďaka vám sa podarilo i nemožné.“

Možno niekoho napadlo, že zvládnuť evakuáciu 135 000 ľudí do troch dní, nasadiť 600 000 záchranárov (väčšinou vojakov striedajúcich sa v týždenných turnusoch) by i pre také vyspelé krajiny ako Nemecko, Francúzsko, či USA „nebolo jednoduché“ (mäkšiu formuláciu som už naozaj nenašiel).

Možno i hrdinstvo požiarnikov, privolaných baníkov i bezmenných záchranárov pri likvidácii následkov (i tých možných) by vo vyspelom neslovanskom svete mohlo vyzerať inak. Možno miera klamstva a utajovania i v záujme nevypuknutia bezbrehej paniky mohla byť iná… Kto vie?