Jadrová elektráreň dosiahla taký stupeň zložitosti, že sa jej rozvoj najmä v Európe spomaľuje

Odstavením blokov V-1 v rokoch 2006 a 2008 sme stratili lacný a spoľahlivý zdroj elektrickej energie a bolo nám umožnené dovážať tú drahšiu elektrinu zo zahraničia.

Odstavením V-1 Slovensko stratilo odhadom takmer jeden štátny rozpočet, tvrdí v rozhovore pre Parlamentné listy jeden z najuznávanejších odborníkov na jadrovú energetiku nielen u nás, ale aj v Európe, profesor Vladimír Slugeň, predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti.

Ako v súčasnosti vnímate odskok od „jadra“ vo viacerých vyspelých európskych krajinách, najmä v Nemecku  a akú alternatívu majú krajiny v prípade, že sa jadrová energetika v nich úplne utlmí?

Energetika je „chrbtovou kosťou“ hospodárstva a jej funkčnosť a spoľahlivosť  sa stáva stále významnejšou strategickou hodnotou. Energeticky náročné oblasti sa posúvajú do lacných rozvojových krajín, kde sú nižšie požiadavky na platy, legislatívu i ekológiu. Ako alternatíva – najmä v Nemecku sa už desaťročia spomínajú obnoviteľné zdroje. Aj napriek vysokým a dlhodobým dotáciám obnoviteľné zdroje nedokážu pokryť požiadavky spotrebiteľov, čo vyvoláva potrebu opätovného spustenia starých uhoľných či plynových elektrární. Mnohé z nich odstavili, ale musia zaskakovať za nespoľahlivé obnoviteľné zdroje.

Ešte dramatickejšie nasadenie vyradených uhoľných elektrární bolo v Európe na jeseň 2016, keď došlo k prechodnému odstaveniu takmer 20 jadrových elektrární vo Francúzsku a spotová cena elektriny vyskočila dočasne z 35 na 180 eur/MWh.

Je známe, že Slovensko má vytvorený pomerne ideálny energetický mix, čo znamená, že proporčne sa na výrobe elektrickej energie podieľajú jadrové elektrárne, hydroelektrárne, čiastočne ešte aj tepelné elektrárne aj alternatívne zdroje, teda solárne panely, fotovoltaické články, v malej miere aj veterná energia. Akú budúcnosť by podľa vás mala mať slovenská energetika?

Neviem, či výraz „slovenská energetika“ je celkom namieste. Slovenské elektrárne, a. s., sú po privatizácii a štát si v nich ponechal menej ako 34 %, takže nemá možnosť nič ovplyvniť. Takýto typ privatizácie považujem za obrovskú a principiálnu chybu. Oddelenie distribučných sústav od výrobcu a ich následná privatizácia bola ďalším nezmyselným krokom. Naviac trh s energiami je liberalizovaný a odberatelia sa logicky snažia kupovať to najlacnejšie, i keď nepriamo dotované… Energetika na západ od rieky Morava je vertikálne prepojená – výroba, distribúcia a niekde aj prenosová sústava sú v spoločnom vlastníctve, čo je v príkrom rozpore s tým, čo máme na Slovensku.

Nie je tajomstvom, že jednou z podmienok vstupu Slovenska do EÚ bolo okrem iného aj predčasné odstavenie dvoch blokov jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Pritom sa iba niekoľko rokov pred odstávkou investovali pomerne veľké prostriedky do ich modernizácie a odborníci tvrdili, že tieto dva bloky boli úplne bezpečné a mohli vyrábať elektrickú energiu dodnes. Súhlasíte? Čo týmto Slovensko stratilo?

Stanovisko nezávislého Úradu jadrového dozoru SR bolo v tom čase sformulované jednoznačne v zmysle, že neexistujú žiadne technické, bezpečnostné, ekonomické či ekologické dôvody na predčasné odstavenie JE V-1. Odstavením blokov V-1 v rokoch 2006 a 2008 sme stratili lacný a spoľahlivý zdroj elektrickej energie a bolo nám umožnené dovážať tú drahšiu elektrinu zo zahraničia. Pripomínam, že záväzné rozhodnutie prijala dobrovoľne Vláda SR ešte v roku 1999 so zdôvodnením, že by Rakúsko mohlo vetovať náš vstup do EÚ v roku 2004. Odstavením V-1 Slovensko stratilo odhadom takmer jeden štátny rozpočet.

Naopak, už niekoľko rokov mali fungovať všetky štyri bloky inej jadrovej elektrárne u nás v Mochovciach. Taliansky väčšinový vlastník Slovenských elektrární ENEL dodnes túto investíciu nedokončil, naopak, dokončenie sa neustále odďaľuje a stavba sa značne predražuje. Veríte v dokončenie Mochoviec?

Dokončenie JE nemá byť otázkou viery, ale vôle a schopností realizácie projektu. Určite verím, že aj 3. a 4. blok v Mochovciach je dokončiteľný. Nie je to žiadna technická novinka, takých blokov je postavených 26 vo svete a dva obdobné sú v prevádzke ako názorná referencia priamo pred dverami… Doteraz sa však ENEL-u asi viac vyplácalo dokončovať ako dokončiť (Enel v 2014 predal polovicu svojich akcií skupine EPH, ale stále zostal zodpovedný za dostavbu, pozn.). Zástupcovia štátu musia jasne deklarovať štátny záujem a Ministerstvo hospodárstva SR by sa malo konečne začať správať v súlade so svojím názvom – hospodárne.

Je známe, že Slovensko bolo spoločne s Francúzskom a Českom exportérom elektrickej energie. Odstavením spomínaných dvoch blokov Jaslovských Bohuníc sme odrazu museli začať elektrinu dovážať zo zahraničia. Čo sme tým za tie roky stratili? Získame stratené exportérske pozície po dokončení Mochoviec? 

Nie. Slovenské elektrárne sú sprivatizované a elektrinu bude vyvážať a predávať ich zahraničný väčšinový vlastník. Ja sa ním byť necítim.

Vy ste dlhodobo zástancom bezpečnosti jadrovej energetiky. Je toto naozaj naša dlhodobá budúcnosť súvisiaca s našou energetickou bezpečnosťou? Inými slovami – sú naše jadrové zdroje bezpečné?

Považujem naše jadrové elektrárne za bezpečné. Do roku 2012 som bol členom Výboru jadrovej bezpečnosti v Mochovciach a videl som na problémy zblízka. Za dozor nad jadrovou bezpečnosťou je ale na Slovensku zodpovedný štátny Úrad jadrového dozoru, ktorý má právomoc v prípade nedodržania požadovanej úrovne jadrovej bezpečnosti SE, a. s., sankcionovať až po odobranie licencie na prevádzku. Naša energetická bezpečnosť je však komplexnejší pojem a týka sa najmä schopnosti pokrytia energetickej spotreby Slovenska v každom čase a za rozumnú cenu. V liberalizovanom prostredí zohráva dôležitú úlohu Slovenská elektrizačná a prenosová sústava, a.s.

Ako vnímate dlhodobý odpor susedného Rakúska voči našej jadrovej energetike? Výhrady Rakúšanov sú rovnako aj voči českému Temelínu a Dukovanom. Môže sa stať jadrová „karta“ jablkom sváru medzi nami a Rakúskom po spustení tretieho a štvrtého bloku Mochoviec?

Odpor rakúskej verejnosti je jednoznačný a dlhodobý. Strach umocňovaný médiami dosiahol až fanatické rozmery. Štatistiky však o jadrovej energetike aj napriek tragédiám vo Fukušime či Černobyle hovoria niečo iné.

Veľmi málo, ak vôbec, sa hovorí o takzvanej energetickej smrteľnej stope (deathprint). Smrteľná stopa je počet zabitých ľudí zdrojom energie na vyprodukovanú TWh. Uhlie je v tomto smere najhoršie a jadro a vietor sú najlepšie. Svetová zdravotnícka organizácia dokonca nazvala spaľovanie biomasy v rozvíjajúcich sa ekonomikách hlavným globálnym zdravotným problémom. Našim pľúcam jednoducho prekážajú malé tuhé zvyšky po horení, či už z uhlia, dreva, hnoja, peliet, či cigariet. Situácia v Európe je prehľadne zmapovaná tu, a keď pár dní mrzne, dramaticky sa zhoršuje.

V Číne pre uhlie podľa odhadov ročne umrie vyše 300 000 ľudí. Približne rovnaký počet ročných úmrtí možno odhadovať aj v prípade Anglicka na začiatku minulého storočia. Dôsledky na systém zdravotnej starostlivosti boli/sú/budú značné nielen z pohľadu úmrtí, ale aj z pohľadu dlhodobých negatívnych účinkov na zdravie, ktoré môžu viesť k častejšej chorľavosti a práceneschopnosti.

Je zjavné, že miera úmrtnosti na Západe je oveľa nižšia než v Číne. V USA ale aj tak približne 10 000 ľudí zomiera každoročne v dôsledku používania uhlia a ďalšia tisícka v dôsledku používania zemného plynu.

Keby ste mali porovnať parametre, napríklad výkon, náklady, ekológiu plynových, tepelných, vodných a jadrových elektrární, ako z toho vychádza „jadro“?

Na túto veľmi rozumnú otázku nie je jednoznačná odpoveď. Predpokladám, že tým vzťažným parametrom má byť cena elektrickej energie, ale tá sa odvíja od množstva iných špecifických parametrov, ktoré sa v čase menia. Využitie jednotlivých energetických zdrojov v roku 2016 v krajinách EÚ (graf) reflektuje najmä ich dostupné zdroje a predchádzajúci vývoj.

V minulosti (2008) si napríklad Fínsko urobilo analýzu výhodnosti jednotlivých energetických zdrojov. Ako najvýhodnejšia sa ukázala jadrová energetika, čo ovplyvnilo aj kladné rozhodnutie parlamentu k výstavbe 6. bloku v lokalite Hanhikivi (typ VVER, dodávateľ Rosatom, cena 6,7 mld eur, rok spustenia 2024).

Veľmi zjednodušene: Ak zohľadníme existujúcu úverovú politiku, diskontné sadzby a dlhodobú návratnosť investície, stavať jadrovú elektráreň sa v Európe neoplatí, ak nie je garantovaná výkupná cena elektriny nad 65 eur/MWh. Vtedy by sa investície na úrovni 6 až 8 mld eur dokázali vrátiť do 10 rokov. Vo Veľkej Británii v súvislosti s pripravovanou výstavbou EPR reaktora v Hinkly Point predstavovala suma tzv. zazmluvnenej ceny 95 eur/MWh. Pri cenách v poslednej dekáde je to však nereálne. I tento fakt znižuje motiváciu dostavby Mochoviec.

Historický vývoj cien elektriny za posledných 10 rokov si môžete pozrieť v tomto grafe.

Aký význam majú pre nás vodné elektrárne? Napríklad odborníci tvrdia, že len taký stupeň Gabčíkovo vyrobí až desatinu celkovo vyrobeného množstva elektrickej energie Slovenska. Dá sa vôbec porovnávať efektivita jadrových a vodných elektrární?

Na Slovensku sa ročne vyrobí zhruba 27 TWh elektrickej energie, čo je približne o päť percent menej, ako spotrebujeme. Porovnávanie musí mať zmysel. Efektívne využiteľný hydropotenciál je na Slovensku takmer vyčerpaný, ale význam hydroelektrární nie je len v dodávke elektrickej energie. Ich veľký prínos je i v symbióze využívania prečerpávacích vodných elektrární ako napr. Čierny Váh na riešenie problémov v elektrizačnej sústave.

Ako je možné, že Číňania dokážu postaviť jadrovú elektráreň za päť rokov, zatiaľ čo taká výstavba Mochoviec trvá do dnešného dňa už 25 rokov?

Čína je veľmoc, ktorá si uvedomuje nutnosť výstavby jadrových elektrární. Kto ju navštívil a dýchal štipľavý vzduch v priemyselných centrách, vidí, že inej cesty ako jadro niet. Aj my sme dokázali postaviť jadrové elektrárne V-1 a V-2 v Bohuniciach v priemere za asi šesť rokov. Elektrinu sme potrebovali a stavitelia boli motivovaní stavbu dokončiť a uviesť do prevádzky. Je dôležité spomenúť aj skutočnosť, že veľká časť Číny nie je elektrifikovaná a tlak na regionálnu energetiku je niekde veľmi silný.

Sú známe jadrové havárie ako Černobyľ či Fukušima v Japonsku. Koľko takýchto potenciálnych hrozieb máme napríklad v Európe? Vieme, že jadro podporujú Briti, Francúzi či Švajčiari. Je to všade také bezpečné, že sa nemusíme obávať?

Jadrová energetika si nechala vnútiť tému jadrových havárií a katastrof. Kým ich pravdepodobnosť na základe podrobných bezpečnostných analýz sa dnes pohybuje pod úrovňou 10E–6, v diskusiách sa takmer o ničom inom nehovorí. Nechcem tú tému zľahčovať ani tvrdiť, že na 100 % sa nemôže nikdy nič stať, ale o tej menej ako milióntine pravdepodobnosti jadrovej nehody či havárie by som sa rád bavil vecne a na základe relevantných bezpečnostných rozborov jednotlivých jadrových zariadení.

Treba jednoznačne povedať, že elektrárne VVER sú konštrukčne iného typu ako bloky v Černobyle či vo Fukušime a aj ich pasívna bezpečnosť je výrazne vyššia.

V Európe je spolu 180 prevádzkovaných energetických jadrových reaktorov. Ak odčítame reaktory vo Švajčiarsku, na Ukrajine a v európskej časti Ruska, tak EÚ prevádzkuje 132 blokov. Najviac vo Francúzsku (58), Veľkej Británii (10). Na Slovensku sú zatiaľ 4.

Ako vidíte budúcnosť energetiky najmä v súvislosti s jadrovou energetikou?

Jadrová energetika i technika dnes nie je v dobrom stave, no príslušní „stakeholderi“ či „experti“ o sebe, zdá sa, stále nepochybujú. Kde sú noví odborníci a nadčasoví myslitelia? Kde sú nové prístupy pre zabezpečenie rozvoja JE? Prečo stagnuje vývoj reaktorov IV. generácie? Kde sú jadrové teplárne, jadrové elektrárne s kombinovanou výrobou (pitnej vody, tepla, vodíka či iných perspektívnych materiálov)? Ako kooperuje jadrový priemysel s nastupujúcou elektromobilitou?

Ak si uvedomíme, že elektromobilita spôsobí nárast spotreby elektriny o minimálne 10 %, tak jadrová energetika ako koncentrovaný a stabilný zdroj by mala mať žiarivú budúcnosť, na ktorú dostatočne nemyslela v čase hojnosti v 70. a 80. rokoch minulého storočia. Bohužiaľ, prestala si uvedomovať, že investície do výskumu v 50. rokoch sú mimoriadne a nebudú sa viac opakovať.

Čo to v praxi znamená?

Len asi dve percentá investícií do jadrového výskumu boli vtedy určené na vývoj energetických reaktorov. Aj z dôvodu studenej vojny bola veľká časť výskumu zameraná na výrobu plutónia, obohacovanie uránu, vývoj urýchľovačov, vývin nových generácií ponoriek a lietadlových lodí na jadrový pohon, nosičov jadrových hlavíc, výstavbu riadiacich centier a úkrytov pre prípad jadrovej vojny, výskum odolných materiálov a zariadení a pod.

Mnohé výstupy z týchto masívnych investícií – asi unikátnych v dejinách sveta – sa uplatnili aj v mierových aplikáciách vrátane jadrových elektrární či v medicínskej diagnostike. Napríklad masový rozvoj tlakovodných reaktorov vo svete súvisí s rokom 1973, keď Department of Energy v USA povolil dodávky obohateného uránu komerčným spoločnostiam založeným pre výstavbu JE.

Vladimír Slugeň (55)

Od roku 2005 je riadnym profesorom v odbore jadrová energetika (DrSc. 2011). V rokoch 2011 až 2015 pôsobil ako riaditeľ Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva FEI STU v Bratislave. V roku 2015 založil European Decommissioning Academy.

Od roku 2004 je predsedom Slovenskej nukleárnej spoločnosti a v rokoch 2009 – 2011 bol prezidentom Európskej nukleárnej spoločnosti so sídlom v Bruseli.

Je autorom, prípadne spoluautorom šiestich kníh, ôsmich vysokoškolských skrípt a takmer 400 vedeckých, resp. odborných prác v oblasti jadrovej energetiky, jadrovej bezpečnosti a materiálového výskumu. Rozsiahla je aj jeho spolupráca s praxou formou konzultácií, výskumných projektov a expertných posudkov.

Dobre, ale čo nás teda čaká dnes a v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti?

Zdá sa, že dnes „centrálny mozog ľudstva“ ovládli ekonómovia a ich „mantra“ maximálneho zisku pri minimálnych nákladoch. Zdá sa, že príliš komfortné podmienky pre vývoj jadrovej energetiky jej ubrali na príťažlivosti. Jadrová elektráreň dosiahla taký vysoký stupeň zložitosti,  finančnej náročnosti a „sociálnej výbušnosti“, že sa jej rozvoj najmä v Európe spomaľuje až zastavuje. Aktuálny pohľad na jadrové reaktory vo výstavbe, kde už dominuje Ázia, nájdete tu.

Európa sa viac zameriava na predlžovanie životnosti existujúcich elektrární. Nádejou je termonukleárna fúzia, ale ITER, ktorý mal na rok 2018 naplánovanú prevádzku v impulznom režime, sa stále borí s konštrukčnými a materiálovými problémami. Jeho výstavba mešká a termín dokončenia je podobne ako u väčšiny v súčasnosti stavaných jadrových elektrární ťažko predvídateľný (tento unikátny projekt by som však nedával na jednu úroveň s meškajúcou výstavbou komerčných reaktorov, lebo termonukleárna syntéza má v sebe obrovský potenciál).

V posledných rokoch sa nádeje upierajú na malé modulárne reaktory, no aj tieto „posledné roky“ trvajú už desaťročia… Ideálny by bol malý modulárny reaktor, prípadne plávajúca energetickú platformu s vysokou mierou inherentnej bezpečnosti, jednoduchou obsluhou, nulovou údržbou a dlhodobo vysokým výkonom. Toto považujem za skutočnú inžiniersku výzvu.

Obávam sa však, že využitie energie zo štiepnej a fúznej reakcie predbehlo svoju dobu a najmä Európa i pod zámienkou strachu z nedostatočnej jadrovej bezpečnosti hodí mnohomiliardové investície i know-how z takmer 70-ročného výskumu jednoducho do koša. To totiž voľby nevyhráva.